Modlitba sústredenia
Hovorí sa, že slávni filmoví tvorcovia, ktorí žijú v Los Angeles a predstierajú, že stále „pracujú na veľkom projekte”, opisujú svoj normálny deň takto: „Vstáva sa o ôsmej. Najprv si dáte pomarančový džús a zhltnete svoju dávku vitamínov. Potom nasleduje polhodinová prechádzka so psom, ktorá vám dodá chuť na raňajky. Potom si prečítate noviny a poštu. Okolo pol jedenástej si pre posilnenie zaplávate v bazéne, potom nasleduje pár uvoľňujúcich cvikov, kúpeľ, slnko a dokončíte rannú toaletu. Potom je obed, ktorý môžete stráviťs priateľmi. Po obede a káve sa zvyčajne chodí súkromne si pozrieť nejaký film, alebo je to čas vhodný na nákupy a telefonovanie. O štvrtej tenis, jazda na koni alebo golf. Po návrate si znova zaplávate v bazéne a nasleduje popoludňajší strečing a fitnes. Potom sprcha, masáž a odporúčaná malá siesta. Keď sa večer prebudíte, máte osemdesiat rokov.”
Jeden stresovaný a vyčerpaný podnikateľ zašiel k učiteľovi duchovného života a požiadal ho o radu. Učiteľ’ mu povedal: „Keď sa ryba dostane na suchú zem, začína pomaly umierať. Aj ty začínaš umierať, keď sa necháš strhnúť iba svetskými vecami. Rybu možno zachrániť, keď sa hneď dostane do vody. Aj ty sa musíš hneď vrátiť do samoty.” Podnikateľ sa naľakal. „To musím zanechať všetky svoje podniky a uchýliť sa do kláštora?” „Nie, nie. Ostaň pri svojom podnikaní a uchýľ sa do svojho srdca.”
V slovníku spirituality je nádherné slovo: „sústredenosť”. Vyjadruje chvíľu, v ktorej sa človek zastaví, aby sa „sústredil“, a tak pozbieral všetky kúsky svojho ja, ktoré cez deň stratil.
Svätý Ján Pavol II. opísal v jednom zo svojich posledných dokumentov Ecclesia in Europa (EE) – Cirkev v Európe – situáciu dnešnej Európy. Píše v ňom, že dnešný človek sa považuje za absolútny stred bytia a zabúda na to, že nie človek stvoril Boha, ale Boh stvoril človeka – na svoj obraz a podobu. Európska kultúra takto vytvára dojem tichého odpadu – zo strany sýteho človeka, ktorý si žije, akoby Boha nebolo.
Človek však nemôže žiť bez nádeje a stále hľadá svoj stratený raj vo vede a technike, konzumizme, mesianizme, v drogách, v očarení východnými filozofiami, v ezoterickej duchovnosti a v rozličných prúdoch New age. To všetko je iba ilúzia, a tak keď to stratí alebo nenájde, často sa to prejavuje tým, že upadá do samoty, alebo sa stáva niekedy agresívnym a násilníckym (porov. EE 7 – 10). Existuje teda pre dnešného obyvateľa Európy ešte vôbec nejaká nádej? Nádej tu je. Existujú ľudia, ktorí majú ochotu počúvať a možno sa snažia prežívať svoj kresťanský život hlbšie ako ich susedia (možno aj tieto naše stretnutia nám môžu v tom pomôcť!). V takom prípade sú prorocké tie slová, ktoré napísal bl. Ján Pavol II. v už spomínanom dokumente: „Od Európy sa žiada, aby bola modliacim sa spoločenstvom a oslavovala Pána sviatosťami, liturgiou a celou existenciou. V modlitbe objaví prítomnosť Pána. Aj napriek tomu, že sú rozsiahle oblasti odkresťančené, nechýbajú skutoční kresťania, ktorí prežívajú čas kontemplatívneho mlčania, verne sa zúčastňujú na duchovných podujatiach, žijú svoj život podľa Evanjelia a dosvedčujú ho plnením si svojich povinností. Čaká ich (Európu) náročná a zároveň povznášajúca úloha: objaviť zmysel tajomstva – dať priestor tichu, modlitbe, kontemplácii a návratu k sviatostiam – najmä k Eucharistii a k sviatosti zmierenia“ (EE 66 – 69).
Sv. Terézia od Ježiša nám v tom môže pomôcť: pomôcť objaviť tajomstvo Božej prítomnosti v nás.
Zamerajme sa dnes na istý druh modlitby, ktorý je typický pre tereziánsku školu modlitby a ktorú pomenovala sama sv. Terézia vo svojom diele Cesta dokonalosti – zvnútornená modlitba alebo modlitba sústredenia – „lebo duša vtedy sústredí všetku svoju silu a vstúpi do seba, aby bola len so svojím Bohom“ (CD 28, 4).
Pre kresťanskú modlitbu je charakteristický postoj dvoch osôb. Modlitba je dialóg. A práve v Ceste dokonalosti, v 28.-29. kapitole nám Terézia ukazuje, čo máme robiť, aby modlitba bola dialógom. Píše: „Duša nemusí vystupovať do neba ani zvyšovať svoj hlas, aby hovorila so svojím nebeským Otcom a tešila sa z jeho blízkosti. Stačí, ak sa uchýli do samoty a nachádza ho sama v sebe“ (CD 28, 2). Nepredkladá nám tu nejaký psychologický návod; jej návod je veľmi jednoduchý: nachádzať Boha sama v sebe. Ponúka nám pritom komentár k modlitbe Pána a práve tu sa sústreďuje na slová: „ktorý si na nebesiach“. A z toho aj vychádza: „Nebo je tam, kde je Boh“ (CD 28, 2). Spomína sv. Augustína, ktorý ho (Boha) našiel v sebe samom. Týmto spôsobom, na prvý pohľad psychologickým ťahom, dala Terézia tejto pravde teologický rozmer. Ukázala hĺbku.[2] Modlitba sústredenia, zvnútornená modlitba, je modlitbou začiatočníkov; tých, ktorí sú na začiatku cesty. „Ježiš prestáva byť pre nich iba abstraktnou postavou a čím ďalej, tým viac sa pre nich stáva živou osobou, priateľom. Vzťah sa viac podobá na priateľstvo, aké cítia voči druhému človeku. A práve tu prichádza okamih, keď sa ich modlitba stáva prostejšou.“[3] To však neznamená, že je jednoduchšou.
Aká je to zvnútornená modlitba? Terézia píše: „Duša si prestáva všímať veci tohto sveta, lebo si uvedomuje, že v sústredení sa cíti nadovšetko dobre. Mohutnosti (zmysly) sa odvracajú od vonkajších vecí a pohŕdajú nimi. Oči sa samy od seba zatvárajú, aby už nič viac nevideli, zatiaľ čo pohľad duše sa väčšmi zaostruje. To je dôvod, prečo pri modlitbe zatvára oči ten, kto kráča po tejto ceste. Je to chvályhodný zvyk a nanajvýš prospešný, aj keď na začiatku sa treba nútiť zatvárať oči a neobzerať sa navôkol. Keď si však na to človek zvykne, viacej námahy ho potom stojí mať oči otvorené“ (CD 28, 6).
Táto modlitba má svoje stupne. Nie hneď sa dokážeme plne sústrediť. Spája sa to s istou námahou, s premáhaním tela (spánok, nemohúcnosť sústrediť myseľ na jenu vec…). Námaha, akú musíme vynaložiť pri sústredení, je spojená s tvrdou askézou, s určitou vynaloženou energiou. Sústredenosť je vecou našej vôle, nášho chcenia. Sv. Terézia kladie dôraz na túto pravdu a zdôrazňuje: „Keď duša chce, lebo vedzte, že tu nejde o nič nadprirodzené, ale o skutočnosť, ktorá závisí od našej vôle. Dopracujeme sa k tomu s Božou pomocou, lebo bez nej nemôžeme vykonať nič poriadne, ba ani len dobrá myšlienka nám nezíde na um“ (CD 29, 4). Ďalej píše: „Všetko závisí od vás, všetko máte vo vlastných rukách. Kto túži dosiahnuť tento stav, nesmie nikdy poľaviť v tom, o čom som hovorila, nech sa krok za krokom ovládne a nech zbytočne neváha“ (CD 29, 7). Terézia si uvedomuje závažnosť tohto tvrdenia, veď to sama prežila vo vlastnom živote: „Niekoľko rokov som aj ja trpela tým, že som sa nedokázala na nič sústrediť, a uvedomujem si, aké je to trýznivé. Ale takisto viem, že Pán nás nikdy nenechá napospas“ (CD 26, 2).
Keď čítame Teréziine spisy, uvedomíme si, že sa často opakuje. Zámerne, aby si jej čitateľky (klauzúrové sestry) prehĺbili jej náuku. O tom, ako sa prakticky sústrediť a aké prostriedky pritom použiť, nám Terézia radí v predchádzajúcich kapitolách (hovorili sme o tom v predchádzajúcich úvahách!). Problém, ktorý tu načrtla a ktorý zdôrazňuje ako zásadný, sa však netýka len sestier v kláštore, ale týka sa každého jedného človeka. Problém, ktorý nám prekáža sústrediť sa. Je o tom, že zatiaľ čo sa máme snažiť robiť to, čo treba, tak sa skôr chceme páčiť našim predstaveným (šéfom v práci), bažíme za odmenami a poctami a naše myslenie je zamerané na myslenie o pozemských veciach. Keď sa nimi zaoberáme, môžu prerásť do obludných rozmerov nepokoja a spôsobujú veľkú škodu (porov. CD 29, 1).
Preto Terézia pripomína, že ten, kto chce vstúpiť do seba, musí dbať v prvom rade o harmonický život. Dušu tu prirovnáva k palácu nesmiernej hodnoty, ktorý je celý zo zlata a drahých kameňov. A my sme súčasťou toho paláca a podieľame sa na tom, ako vyzerá: ak je duša čistá a vyzdobená čnosťami, potom niet krajšieho paláca, ktorý by sa jej mohol rovnať. Trónom, na ktorom sedí kráľ, je naše srdce (porov. CD 28, 9). „Pán má rád poriadok a nepôsobí v duši, kým nevidí, že sa všetkého zbavila a je úplne jeho“ (CD 28, 12). Toto je Teréziin realizmus: život modlitby spojený s konkrétnym životom. Žiadna rafinovaná mystika bez života! Veľkým nebezpečenstvom sa môže stať to, že si z našej modlitby vytvoríme bôžika a pritom zabudneme na toho, s kým sa rozprávame počas modlitby. Naším cieľom sa staneme my, a môže sa pritom stať, že budeme kontemplovať seba a počúvať seba. A s tým je spojené zamykanie sa v sebe a odcudzenie sa – nezáujem o vonkajší svet a život, strácanie sa vo vlastnom svete.[4] Toto je často ovocie východných praktík – modlitba ako monológ, rozplynutie sa vo svojom svete.
Hlavný spôsob, ako dosiahnuť sústredenie, spočíva v tom, aby duša nelipla na žiadnej veci a vnútorne sa priblížila k Bohu. Aj počas práce sa dá sústrediť srdcom; spomenúť si z času na čas na hosťa, ktorý býva v našej duši (porov. CD 29, 5), alebo pripomínanie si Božej prítomnosti pomocou obrazov, predmetov, vecí každodennej potreby a v neposlednom rade pomocou skutkov lásky.[5]
O takúto formu stálej prítomnosti a uvedomovania si Božej blízkosti a priateľstva s Ježišom, t. j. o modlitbu sústredenia, o zvnútornenú modlitbu išlo sv. Terézii od Ježiša. Odkazuje nám: „Uvedomte si, že za to stojí všetka námaha sveta, ktorú vynaložíte, lebo človek sa bez námahy nič nenaučí. Ak sa budete úprimne snažiť, som si istá, že Božia pomoc nedá na seba dlho čakať a dosiahnete to za jediný rok, možno aj za pol roka. Taký veľký osoh za taký krátky čas! Položíte veľmi pevné základy a ak Pán bude chcieť, pozdvihne vás k veľkým veciam“ (CD 29, 8).
„Také duše plávajú po mori s vetrom v plachtách. Keďže sú veľmi blízko ohňa, raz-dva na ne preskočí nepatrná iskra, lebo v tomto stave sú ochotné vzplanúť, aby sa stretli s Bohom“ (CD 28, 8).