S poznaním charizmy Karmelu súvisí poznanie tajomstva Panny Má­rie. Musíme si uvedomiť, že tajomstvom Panny Márie je jej vnútor­ný život, vnútorná láska k Ježišovi, jediná láska, ktorú pozná. A tejto láske sa máme aj my odovzdať.  Arnold Bostius /l4.stor./, jeden z veľkých mariánskych teoló­gov, nám pripomína, že ani jeden deň, ani jednu hodinu, nijaké učenie, nijaký rozhovor, nijakú radosť, nijakú únavu, nijaký odpo­činok nemáme prežívať bez toho, aby sme pamätali na Máriu. Každý deň sa stávaš väčším, vnútornejším, mocnejším, osvietenejším, čistejším, lebo Mária ťa poúča, učí ťa cestám Božím. Otec Michal od sv. Augustína duchovne viedol terciárku, sestru Máriu /Petit/ od sv. Terézie a spoločne s ňou napísal krátky traktát Vita Mariaformae et Mariana /Mystický život s Pan­nou Máriou/. V tomto krátkom diele nám ponúka život zjednotený s Máriou, ktorý je novým spôsobom života v Bohu. Tomuto malému dielku by sa mohla azda vyčítať prehnaná mariánska úcta, ale otec Michal nás upokojuje: Máriino kráľovstvo nie je v protiklade k Ježišovmu kráľovstvu, ale je mu podriadené. Život s Pannou Má­riou závisí od toho, či sa moja vôľa a vôľa každého, kto chce patriť Márii, zhoduje s jej vôľou a s učením sa jej životu, t.j. životu viery, nádeje a lásky.  Máriin život znamená naše posilnenie a vzrastanie v srdečnom synovskom a dcérskom rozhovore, ktorý je akoby dýchaním Boha, láskavým dýchaním s Máriou. A takto sa láska k nej stáva láskou k Ježišo­vi, láskou k Bohu; stáva sa akýmsi dýchaním – nádychom a vý­dychom, niečím prirodzeným. Život skrze Máriu nás zaväzuje, aby sme sa zo všetkých svojich síl snažili, aby Mária bola uctievaná, velebená a milovaná. Máriin život sa v nás prejavuje najviac tak, že žijeme duchom Márie, a to tak intenzívne, že sme akoby preme­není v samu Máriu. Žijeme jej láskou k Ježišovi. To je tá mystic­ká forma – “Vita Mariaformae”, ako je to aj v názve spomínanej knižky. A to je náš najväčší poklad. Ak žijeme v jej duchu a jej duchom, dospejeme k tomu, že budeme žiť aj jej čnosťami a budeme tak ako ona prežívať Ježiša. A Ježiš chce prostredníctvom nás mi­lovať svoju matku tu na Zemi. Čiže láska k Márii sa stáva láskou Ježiša k Márii. Je to veľké vnútorné tajomstvo, veľký poklad, ktorý si musíme uvedomiť.

 Ak chcem prežívať Máriu, musím mať predovšetkým, tak ako sv. Terezka, pocit vnútornej bezmocnosti. Musím sa cítiť bezbranný voči tomuto svetu, voči ohrozeniam, voči zlu; musím sa chcieť brániť a chrániť. Jedinou silou, ktorú mám, je dôvera k Matke. A tá sila ma bráni. Prichádzam k Matke, k Márii a hovorím: Už ne­mám nič, čo ma môže chrániť, mám iba Teba! Máriino dieťa, to je niekto, kto ju často volá o pomoc. Tak ako keď malé dieťa sedí v kúte a hrá sa, ale pritom cíti, že matka je blízko a niečo ro­bí, napr. žehlí alebo umýva riad, a že ho ochráni, ak sa niečo stane. A takisto aj matka pri práci vie, že jej poklad, jej die­ťa, je pri nej a hrá sa. Z psychológie vieme, že keď matka niekam odíde, dieťaťa sa zmocní nepokoj, nemá ochranu, bojí sa: kde je mama? A rozplače sa. A túto psychológiu by sme mali použiť aj my v našom duchovnom živote. Mali by sme milovať Máriu tak, ako mi­lujú svoju mamu malé deti: sú bezbranné, nie sú chytré v tom zmysle, ako to svet žiada, nemajú nápady. Aj my musíme byť takí bezbranní a dať sa viesť za ruku. Musíme vložiť svoju ruku do Matkinej ruky, aby nás viedla po našej ceste. A nesmieme sa za­stavovať: Mami, tam je dobre, poďme tam, tam je krásne! Nie! Ne­máš ísť tam, kde je krásne, ale tam, kde je tvoja cesta. Matka ti dáva ešte niečo: dáva ti pokrm, kŕmi ťa. Aj ja mám teda prísť k Márii so svojím hladom, so svojimi túžbami a povedať jej: Mama, mám hlad. Ako ho mám nasýtiť? Máriino dieťa sa necháva nosiť na rukách – krásne a jednoducho, tak ako keď matka nosí na rukách svoje dieťa. Treba, aby človek chcel byť takým malým, bez­významným dieťaťom, a s dôverou sa odovzdal Panne Márii.

 Najdôležitejšia je dôvera k Márii. Matka očakáva od teba úplnú oddanosť: treba sa jej úplne odovzdať. Dovoľ svojej Matke urobiť niečo miesto teba. Nemusíš všetko robiť sám! Dovoľ jej urobiť niečo za teba, daj jej priestor: Mária, pozri sa, mám takéto úlo­hy, takéto ciele, ako to mám urobiť? Nechaj jej priestor a uvi­díš, ako Mária dokáže konať. Nerob nič sám. Nech bude ona tvojou silou. Matka ťa chce odtrhnúť od všetkého, čo je náhodné, čo nie je dôležité, od tvojho pripútania k ľuďom, k veciam, k situáciam, ktoré na teba doliehajú a zaväzujú ťa, chce ťa zbaviť tvojich plánov, dôležitých osôb, bez ktorých nemôžeš žiť, tvojho strachu o zdravie, o budúcnosť atď. Chce ťa odtrhnúť od všetkého, čo ti prekáža v opravdivej láske.

 Mária chce riadiť tvoje konanie a pôsobenie, ale učí ťa aj ml­čať. Musíme vedieť, že jedným zo spôsobov duchovného života je byť znamením odporu. Treba viac mlčať, nie stále diskutovať a vysvetľovať. Uč sa dôverovať a mlčať! Neprotestovať, nesnažiť sa všetko vysvetľovať, nemiešať sa do všetkého. Pamätaj, že Mária najviac mlčala, lebo to bola jej cesta dôvery. Nič nevysvetľova­la, nešla na sanhedrín /t.j. najvyšší správny orgán židovského ľudu/ a nehovorila: Ľudia, farizeji, ja vám to vysvetlím, to nie je tak, môj syn je dobrý, on všetko usporiada, on je Spasiteľ, on je Mesiáš, uverte v Neho! Nič nevysvetľovala. Mlčala. Ani Jozefo­vi, keď videl, že čaká dieťa, nič nevysvetľovala, ale mlčala. Je to znak dôvery. V dnešnom svete, v ktorom žijeme, sa veľa hovorí, veľa vysvetľuje, veľa diskutuje na rôznych zhromaždeniach; hovo­ríme veľa prázdnych, nepotrebných a nedôležitých slov, ktoré nič neznamenajú, nemajú nijaký vplyv na situáciu, nemôžu nič zmeniť. Prečo? Mlčať – to je Božie znamenie. Musíme pochopiť, že dnes treba viac mlčať a hovoriť najmä také slová, ktoré majú vplyv na skutočnosť!

Mária nás tiež učí, aby sme sa pozerali na Ježiša, na ňu, a nikdy nie na seba. Sú ľudia, ktorí sú veľmi zahľadení do seba. Existuje taký druh psychickej choroby, že človek vzťahuje na seba všetko, čo počuje, myslí si, že sa to hovorí o ňom. Napríklad vi­dí v televízii niečo a povie si: To hovoria o mne. Nikdy sa nepo­zeraj na seba, ale pozri sa na krásu Boha, na krásu Ježiša, na krásu Márie, na krásu svätosti a uč sa tej kráse! Uč sa byť takým človekom.

Dôležité je tiež chcieť byť malým pre iných, lebo Boh si vybe­rá to, čo je malé, hlúpe a slabé. Ak súhlasíš s tým, aby si bol malý, hlúpy a slabý, budeš v očiach ľudí malý, hlúpy a slabý, ale budeš Bohom vyvolený. A Boh zahanbí mocných a múdrych, ktorí si o sebe myslia, že oni všetko robia a riadia. Pozrime sa pravde do očí. Je isté, že všetko, čo sa deje vo svete, nerobia politi­ci ani ekonómovia, hoci si to namýšľajú. Skutočnosť však závisí od tých duší, ktoré sú zatvorené v kláštoroch a o ktorých nikto nevie; ony majú vplyv na históriu sveta. Thomas Merton napísal, že Boh má možno len niekoľko duší vo svete, ktoré udržujú svet v existencii, a vďaka osobám, ktoré žijú mimo sveta a o ktorých nikto nevie, tento svet ešte existuje, vďaka nim nie je napríklad ešte tretia svetová vojna. A politici si myslia, že všetko závisí od nich, že majú na všetko vplyv, a pritom nemôžu nič urobiť pro­ti vojnovým konfliktom v Juhoslávii či inde vo svete. Je veľkým tajomstvom Boha, kto všetko chráni svet, kto chráni človeka. Preto kiež by si chcel byť veľkým pred Bohom, a nie pred ľuďmi!

Treba pamätať na to, že Matka je celkom sústredená na svoje dieťa: vo svojom srdci nosí tvoju bolesť, tvoje utrpenie, tvoju únavu, tvoje víťazstvo, tvoje prehry. Nemôže netrpieť, keď je s tebou. Ona prežíva to, čo ty prežívaš. Ak si jej dieťaťom, po­tom tvoj problém je aj jej problémom, tvoje víťazstvo je jej ví­ťazstvom, tvoja prehra je jej prehrou. Treba si uvedomiť, že nie sme sami, nie sme osamotení, lebo máme mnoho priateľov, hoci si to neuvedomujeme. Máme celé nebo! Máme toľko svätých, toľko pria­teľov, ktorí nám môžu pomôcť. A my často nevieme, kam máme ísť, kam sa obrátiť so svojím smútkom, so svojimi bolesťami, komu o tom povedať. Zabúdame, že máme tisíce priateľov v nebi, máme duše v očistci, ktoré nám môžu a chcú pomôcť. A my pritom zostá­vame sami so svojimi problémami, komplexmi, zúfalstvom a v ťaž­kých situáciach často nenachádzame východisko.

Nezabudni: Matka je s tebou. Ale či ty – ako jej dieťa – poznáš jej bolesti, jej starosti, jej utrpenie? Čo je utrpenie našej Matky? Opravdivé dieťa si musí položiť takúto otázku: Moja Matka je so mnou, prežíva so mnou moje problémy, moje drámy a tragédie, ale či aj ja prežívam tragédie mojej Matky? Poznám jej problémy? Pozri sa priamo do očí svojej Matky a neznechucuj sa, neupadaj na duchu, hľadaj ochranu v jej nepoškvrnenom srdci. Tvoje trpiace srdce je potrebné, lebo obnova sveta vyžaduje utr­penie. A ty nemôžeš ostať sám so svojimi problémami, so svojím utrpením. Urob z nich utrpenie Cirkvi, utrpenie svojej Matky, utrpenie, ktoré dáva spásu. A vtedy vďaka nej budeš žiť pre Cir­kev, pre ľudí, a nielen pre seba v malom uzavretom prostredí, so svojimi problémami a egoizmom.

Utrpenie je dnes najväčším pokladom, je to najväčšia zbraň Bo­ha, ktorú môže použiť. Je to jednoducho očistenie. Boh dáva mno­hým ľuďom utrpenie, aby zachránil ľudí, aby zachránil svet. Neboj sa trpieť, lebo kríž je cesta slávy. Ťažko sa nám to prežíva, le­bo utrpenie je niečo proti našej povahe. Pokorné utrpenie človeka má však väčšiu silu než modlitba alebo niektorá sviatosť.

Musíme vedieť, čo máme robiť so svojím utrpením: treba trpieť v srdci Matky. Tam, kde je utrpenie, kde je bolesť, tam je láska Matky. Nemôžeme o tom pochybovať. Keby si pochopil srdce Matky, už by si sa ničoho nebál. Dôveruj viac Márii, lebo nedostatok dôvery paralyzuje človeka. A keby si dokonca aj často upadal a strácal Boha alebo svoj ideál života, nestrácaj ducha! Pamätaj, že Matka ťa má rada. Buď silný jej láskou. Ak ti chýba láska, pamätaj, že máš oveľa väčšiu lásku u svojej Matky, u našej sestry Márie. A nedaj sa znepokojiť ťažkosťami, ktoré prežívaš. Mária ti pomáha rásť, udržovať duchovnú úroveň, znášať všetky nepochope­nia, nedorozumenia, kritiky, s ktorými sa stretávaš; to všetko sú maličké kvety – Matkine darčeky pre teba. Ty však možno zle chá­peš utrpenie a robíš si z toho veľké problémy. Pamätaj, že ak si s Matkou, všetko, čo je tvoje, je jej, a čo je jej, je tvoje. Keď sa rozhoduješ byť s našou Matkou, s našou sestrou, pamätaj, že ona je už v nebi. Ži teda s ňou v nebi! Nedaj sa pritiahnuť sve­tu, nebuď otrokom, nedaj sa uväzniť na zemi. Pamätaj, že máš Mat­ku v nebi a tam všetci ideme, tam je naša vlasť, tam siaha hora Karmel – do neba! Maj odvahu byť čoraz viac chudobným, bezvýznam­ným, nedôležitým pre ľudí, ale dôležitým a významným pre Boha, pre jeho veľký, krásny svet. Snaž sa byť ukrytý. To je vnútorná krása! Všimni si, ako málo je Mária prítomná v evanjeliu, ako má­lo sa tam o nej píše. Ona to však tak chcela, chcela ostať skry­tá, lebo Ježiš je dôležitý, a nie ona.

A práve vnútorná krása je dôležitá, a nie nejaká veľká apoš­tolská horlivosť, organizovanie sa navonok atď. Vnútorná krása je na prvom mieste. Lebo ak budeš bezvýznamný a skrytý, ak budeš vnútorne chudobný, vtedy príde do teba Boh a dá ti svoju krásu, vtedy príde do teba Mária a dá ti svoju krásu.  Musíme byť Máriou v takomto zmysle, nie v zmysle vonkajšej zbožnosti /sv. ruženec, litánie a pod./ Vonkajšie správanie nie je dôležité. Musíme sa snažiť o vnútornú krásu. Nikto nemusí ve­dieť o tom, že sa modlím. Môžem kráčať a modliť sa, alebo stáť v rade pred pokladnicou v supermarkete a modliť sa; a nikto o tom nemusí vedieť. Ide o to, aby sme sa ukryli so svojou pobožnosťou a neboli ako fari­zeji. Ježiš nám predsa hovorí: Keď sa modlíš, skry sa do svojej izby, zavri dvere, nech ťa nikto nevidí, a modli sa k Otcovi, ktorý ťa vidí a vie, čo potrebuješ. Farizejom Ježiš povedal: Sto­jíte na rohu ulíc a modlíte sa. Musím mať teda vnútornú túžbu, aby som bol človekom ukrytým a nesnažil sa upútať na seba pozor­nosť druhých. Musí ma zaujímať vnútorná krása. A tou vnútornou krásou je Mária!