Prvú karmelitánsku regulu napísali ľudia, ktorí žili v čistote srdca. V čistote, ktorá nie je len čistotou od hriechu, ale je akýmsi vnútorným pohľadom na tajomstvá Boha. Byť čistý znamená, že sa môžem pozrieť na Boha. Boli to ľudia, ktorí sa už zbavili všetkých falošností, klamov a ilúzií, ktoré sú vo svete, chceli žiť len pre zjednotenie s Bohom. To boli prví karmelitáni – pustovníci na hore Karmel. A to, čo bolo veľmi dôležité pre prvú reho­ľu, to bola práve jednota, zjednotenie s Bohom, čiže – stále sa modliť, vo dne i v noci rozjímať o slove Pána a cvičiť sa v čnos­tiach. To sú dve veci, ktoré nemožno oddeliť. Keď sa človek len modlí a nemá súčasne túžbu pracovať na čnostiach, čiže aby ešte väčšmi žil pre Boha a pre ľudí a aby sa to prejavovalo aj navo­nok, to je falošná modlitba. Eliáš, ktorý žil na hore Karmel, sa zaujímal predovšetkým o Boha. Na prvom mieste má byť túžba po Bo­hu. A taký je aj poriadok v modlitbe Otčenáš. Hovoríme “ktorý si na nebesiach”, teda hore, “posväť sa meno tvoje” – znovu voláme do neba, “buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi” – a až keď tri razy pomyslíme na nebo, až potom sa modlíme “chlieb náš každoden­ný daj nám dnes!” Teda logika a poriadok Otčenáša mi hovorí: mám sa naučiť byť najprv s Bohom, najprv pochopiť, čo znamená Otec, čo znamená náš Otec, a teda pozrieť sa aj na tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nášho spoločného Boha, ktorý je Bohom kresťanov, Bohom Cirkvi, ktorý je v nebi; ďalej pochopiť, čo znamená meno Boha /posväť sa meno tvoje/, čo znamená vôľa Boha /buď vôľa tvoja/, aký je Boh, čo chce robiť. “Ako v nebi” – znova sa musíme zamys­lieť a pochopiť, čo znamená Boh a nebo.

Z logiky Otčenáša vyplýva, že sa máme zaujímať predovšetkým o Boha, o tajomstvo Boha – Otca. Čiže na prvom mieste má byť túžba po Bohu, aby naše srdce chcelo byť vedno s Bohom, aby sme chceli žiť s otvoreným srdcom, s čistým srdcom, plným viery, aby sme sa stávali čoraz viac vedo­mí ramien Pána. Tak ako sme stvorení. Čiže prežívať čo najhlbšie tajomstvo nášho stvorenia. Sme stvorení ako chrám Boha. A do to­hoto chrámu prichádza Boh, on ho navštevuje a dovoľuje ti ochut­nať seba, kým On je. To všetko možno nazvať modlitbou. Lebo v modlitbe nejde o to, že sa modlím: tu jedna korunka Božieho milosr­denstva, pre Matku Božiu ruženček, breviár, nejaké sväté vzdychy atď. Je to dobré, ale modlitbu nemožno chápať len takto navonok. Modlím sa, to znamená – prežívam tajomstvo svätyne. Tajomstvo, že Boh sa vo mne modlí. A to, čo mám urobiť, to je dovoliť Bohu, aby sa vo mne modlil; učiť sa modlitbe Boha. Ale či sa môže Boh mod­liť? Ku komu sa môže modliť? Je to vôbec možné, aby sa Boh mod­lil? Tajomstvo Boha je však toto: Vieme, že Syn sa modlí: v mene Cirkvi sa modlí k Otcovi, v mene človeka sa modlí k Otcovi. Duch Svätý sa modlí v nás – ako hovorí sv. Pavol – “v nevysloviteľných vzdychoch”. Čiže modlí sa Syn, modlí sa Duch Svätý, teda Boh sa modlí, modlí sa v nás a skrze nás.

Musíme modlitbu prežívať. Modlitba – to je môj život. Musím sa teda modliť životom, a nie len ráno päť minút, l5 minút povinnej meditácie a potom mám pokoj celý deň až do večera. Človek, ktorý má rád Boha a má rád modlitbu, nemôže takto rozmýšľať: toto pre Boha, toto pre rodinu. Modlitba sa nemôže deliť – kúsok srdca tu, kúsok tam.

Pre svätých v Karmeli – tak ako aj pre Eliáša  – je dôležitý Boh. A možno že Boh povoláva do Karmelu ľudí len preto, aby bol niekto, pre koho je najdôležitejší Boh. A aby s ohromným zaangažovaním prežíval tú pravdu, že Boh je na prvom mieste, aby prežíval prvé prikázanie: Nebudeš mať iného Boha okrem mňa! A človek niekedy stavia na prvé miesto svoje záväzky, svoju rodinu, zamestnanie, takže to prvé miesto mu zaberá Boha. Môže byť tiež taká situácia, keď na prvom mieste nie je Boh, ale iný človek, a ja pre tohto človeka chcem urobiť všetko, dám mu všetko – šaty, peniaze, aj keď ja nebudem mať nič, len nech on má všetko. Ale môže sa stať, že tam nie je miesto pre Boha. Môžem byť človekom charitatívnym, veľmi spoločenským, snažiť sa, ale to možno robiť aj bez Boha. Takže nejde o to, aby sme prežili trochu modlitby, trochu svätého času, ale aby sme žili celí pre Boha, aby Boh bol na prvom mies­te. Ako hovorí sv. Terézia: Solo Dios basta! Až Boh postačí (Až keď ťa naplní Boh, budeš prežívať plný život)! Ide o to, aby som naozaj prežíval vo svojich problémoch, že Boh mi stačí, že nehľadám u iných ľudí to i ono, a potom som sklamaný, že mi nepo­mohli.

Pamätajme na to, že Boh stačí, že Boh je mocný, že je pánom môjho života. A to je základná vec – vedieť sa dobre modliť. Ako prežívame modlitbu? Sadneme si na päť minút meditácie, a myšlien­ky sú už inde, myslíme na to, čo všetko musíme ešte urobiť. Už vôbec neviem, kde som, či sa modlím, či nie. Vieme, že modlitba, to nie je niečo citlivé, krásne, pokojné, že si sadnem a meditu­jem… Vieme, že opravdivá modlitba, to je vnútorný boj, odpútať sa od problémov a ísť späť k Pánu Bohu, držať sa ho. Je to veľké cvičenie. V tom je krása človeka, že sa chce modliť, a aj keď má prekážky, modlí sa. Chcem sa modliť, lebo je to čas venovaný Bohu.

Aby sme sa dobre modlili, musíme vojsť do toho vnútorného hra­du, ktorý má človek v centre svojho srdca. A aby sme tam došli, k tej bráne, kde – ako hovorí sv. Terézia – na nás číhajú rôzni diabli, a my sa musíme prebiť cez mnohé prekážky, potrebujeme ohromnú odvahu vojsť tam, potrebujeme očistiť si vieru i nádej. Je to boj nielen o náš vnútorný svet, ale aj o Cirkev, o víťaz­stvo Ježiša v živote ľudí. Aby sme vošli do onoho vnútorného hra­du, potrebujeme vynaložiť úsilie, askézu, námahu, nedať sa znechutiť vlastnou hlúposťou, prelomiť všetky falošnosti, ktoré máme.

Keď človek žije duchovným spôsobom, až vtedy si uvedomuje, ako má rád všelijaké krásne klamstvá o sebe, o iných ľuďoch, ako nechce prijať pravdu, ale radšej chce žiť vo svojich krásnych predstavách, chimérach. A toho sa treba zbaviť. Človek je vždy človekom. A kde je človek, tam sú aj jeho problémy. Netreba sa dať jednoducho znechutiť tým všetkým, ale žiť iba pre Boha! Treba mať veľmi veľa odvahy. To je tereziánska modlitba: cvičiť sa v láske, v jednote, vo vybojovanej, vydobytej túžbe, vo veľkej, svätej nekonečnej túžbe po Bohu.

Modliť sa znamená pozrieť sa Bohu do očí. Pozrieť sa mu do očí v temnote viery. Stojím pred Bohom taký, aký som: so svojimi myš­lienkami, so svojimi túžbami, zarmútený, nepokojný: Bože, prijmi ma takého, aký som, lebo sa chcem modliť, chcem byť s Tebou! Ne­môžeme si myslieť o modlitbe, že je to krásne, pokojné. Nie to je hlavné, či mám pri modlitbe pokoj, pohodlie, zažatú sviečku atď. Iste, aj to je dôležité. Modliť sa však znamená niečo celkom iné. Kto v noci vstane, aby sa modlil? Aby sa modlil s celým srdcom, až sa spotí, keď odhalí nejakú pravdu o svete, o Bohu, alebo pla­če, keď sa s Bohom dohaduje či háda o nejakej veci. A práve to je modlitba. Tak ako sa Abrahám hádal s Bohom vytrvalo o Sodomu a Gomoru. Aj my sa máme dohadovať a hádať s Pánom Bohom. Modliť sa znamená bojovať za seba, za svet, za Cirkev. Tak ako keď Jakub bojoval za požehnanie. Boh mu ho nechcel dať, ale on dovtedy bo­joval, kým ho nedostal. O to ide. Opravdivá modlitba znamená pro­siť Boha: Daj mi pravdu!

Modlitba má byť rozhovorom s Bohom. Ako sa ja rozprávam s Bo­hom? Má to byť rozhovor priateľa s priateľom, rozhovor v pravde: Bože, ja to nechápem, vysvetli mi to! Boh sa chce s nami rozprá­vať, prichádza k nám a hovorí: Máš odvahu so mnou hovoriť, alebo nie? Sv. Terézia hovorí: Modlitba je rozhovor priateľa s priate­ľom. Zaiste, vždy musíme zachovať vzájomný vzťah, pamätať, že je to Boh. Ale máme tiež právo rozprávať sa s Bohom. To znamená, že my ho počúvame, ale aj on nás počúva. Rozhovor – to znamená naj­prv počúvať, čo mi ten druhý chce povedať. – “Nechápem, zopakuj to, Pane Bože, lebo som to zle počul.” Taký má byť rozhovor s Bo­hom: počúvať Boha a učiť sa to. Boh prichádza do človeka ako slo­vo. Keď budem pri modlitbe len hovoriť, potom Boh nikdy nepríde a nikdy mi nič nepovie. Nemá vo mne priestor. Ako mi môže niečo povedať, keď stále hovorím len ja. Na to treba mať kultúru. Pamä­tajme na to, že modlitba má byť rozhovorom, vážnym rozhovorom. Keď človeku záleží na istých veciach, potom sa bude vážne rozprá­vať s Bohom – o všetkých dôležitých veciach, ktoré prežíva, o svojej dráme, o tom, že chce, aby mu Boh dal svetlo; a to treba žiadať so všetkou pokorou. Sú také situácie, keď chcem zachrániť niečo, alebo zachrániť človeka. A vtedy sa modlitba stáva ohňom, bojom, zápasom s Pánom Bohom.