Albino Luciani, budúci pápež Ján Pavol I., ešte ako benátsky patriarcha písal fiktívne listy známym, ale aj neznámym osobnostiam verejného života. Vo svojej knihe „Listy včerajším“sa odhodlal napísať aj Ježišovi. Píše, že sa mu trasie ruka, a píše s bázňou. Ale na konci napíše veľmi zaujímavé slová: „Nuž, napísal som list, ale nikdy som nebol taký nespokojný s písaním ako tentoraz. Zdá sa mi, že som vynechal veľmi veľa toho, čo sa mohlo o Tebe povedať, a že som povedal zle, čo bolo treba povedať oveľa lepšie. Utešujem sa však, že nie je dôležité, aby niekto písal o Kristovi, ale aby mnohí milovali a nasledovali Krista. A našťastie – napriek všetkému – to sa ešte stáva“.[1]

Netreba veľa písať o Ježišovi. Už samotné Božie slovo o ňom hovorí veľa, ale aj Teréziina „malá cesta duchovného detstva“. Na začiatku nášho uvažovania nad doktrínou našej svätej sme povedali, že dušou jej cesty je Láska: jej láska k Bohu, k Vtelenému Slovu, k jej Božskému ženíchovi Ježišovi Kristovi.

Teológovia a odborníci na život a spiritualitu Terézie tvrdia, že Ježiš sa nachádza v jej spisoch na prvom mieste. Je to tak. Stačí si prečítať index kľúčových slov a mien (V: Súborné dielo sv. Terézie z Lisieux. 4. zv. Vstupujem do Života. Lúč 2007) a zistíme, že je to tak. Len v listoch, ktoré Terézia napísala, spomína meno Ježiš až  875-krát.[2]Ježiš bol pre Teréziu všetkým.

Láska k Ježišovi rástla v nej od útleho detstva. Hlbokú skúsenosť s Bohom mala už v detstve. Stačí spomenúť jej rodinu, rodičov Ľudovíta a Zéliu Martinových, ich deti, počnúc od Márie až po Teréziu. Táto skúsenosť zachvátila celý jej život, celý jej rozum, vôľu a srdce. „Boh bol pre ňu všetkým a všetko okolo neho je márnosť. Zdá sa, že získala inštinktívne túto istotu o Bohu, istotu, ktorú nadobudol sv. Augustín a iní svätí po dlhej a bolestnej ceste vlastnej skúsenosti: všetko, čo nie je Boh, pominie, všetko, čo pominie, je nič, a toto nič necháva naše srdce, ak sa chce s Bohom stretnúť, absolútne nenasýtené.“[3]

Ježiš bol pre Teréziu prvým Priateľom, Jediným v jej duši, Ten, ktorého chcela potešiť, ktorému chcela za každú cenu robiť radosť a nachádzať ho vo všetkom. Svojej sestre Celine napísala: „Je iba Ježiš, všetko ostatné nie je…“(TL 96) V Rkp. A píše: „Milovať Ježiša až dozbláznenia a viac, ako bol doteraz milovaný.“[4]  Zdá sa, že slová Terézie sú až veľmi trúfalé. „Ale či sa aj my svojím nadprirodzeným životom nezúčastňujeme na jeho Božskom živote, aký dostal od Otca? Či sväté prijímanie nie je na to, aby nás premenilo na neho samého?“[5]V liste Celine Terézia píše: „Celina, cítim, že Ježiš odnás dvochžiada, aby sme uhasili jeho smäda dali mu duše, najmä duše kňazov, cítim, že Ježiš chce, aby som Ti to povedala, lebo naším poslaním je zabudnúť na seba, zničiť sa… Znamená tak máličko… a predsa Ježiš chce, aby spása dušízávisela od našich obetí, od našej lásky, žobre od nás duše… Urobme z nášho života ustavičnú obetu. mučeníctvo lásky, aby sme potešili Ježiša. On si žiada iba jediný pohľad, jediný vzdych,ale ten pohľad i vzdych musia byť preňho samého…!“ (TL 96)

Jej láska vyvrcholila obetou spolu s Celinou na sviatok Najsvätejšej Trojice, keď sa obetovala Milosrdnej Láske. Objavila aj svoje miesto v mystickom Tele Krista, hoci sama tak Cirkev nikdy nenazvala; svoje povolanie objavila v Láske. Jej prvá skúsenosť bola počas prvého sv. prijímania v roku 1884, keď píše: „Bol to bozk lásky, cítila som sa milovaná a hovorila som: ´Milujem ťa a dávam sa ti navždy.´“ (Rkp. A, 35rº)

Svoje povolanie do Karmelu zacítila už v období detstva, keď mala dva a pol roka. Píše:

„… cítila som, že Karmel je púšť, kde sa mám podľa vôle Pána Boha aj ja skryť.“(Rkp. A, 26rº) Milosť Vianoc v nej spôsobí, že sa odovzdá bezvýhradne Bohu. Ježiš jej udelil milosť lásky k blížnemu, lebo láska pochádza od Boha.[6]Vrúcna láska k Ježišovi prerástla všetky jej túžby. Aby Terézia uspokojila smäd jej Ženícha, chce zachraňovať ľudí: „Nepriťahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešnikov, horela som túžbou vyrvať ich z večných plameňov…“(Rkp. A, 45vº) „Ježiš je pre Teréziu výťahom, ktorý ju má vyniesť až do neba, k Bohu. Je pre ňu vznešeným Orlom, ktorý ju zanesie do lona Najsvätejšej Trojice a ponorí ju naveky do horúceho ohniska Božej lásky.“[7]Tieto slová hovoria o nábožnosti, akú mala voči Bohu Otcovi; na jednom mieste nazvala Boha „Otec Pán Boh.“ Uctievala aj Najsvätejšiu Trojicu, aj keď sa zdá, že dosť neskoro. Odovzdala sa jej v Úkone obetovania.

Ale milovaným predmetom nábožnosti a úcty bol pre ňu vždy Ježiš.[8]

V akých tajomstvách vnímala Terézia Ježiša?

Ježišovo detstvo

Ježišovo detstvo a postava dieťaťa Ježiša zohrali v jej živote veľkú úlohu. Jej cesta sa nazýva „Malou cestou duchovného detstva“, kde sa veľmi silno zdôrazňuje detstvo. Spiritualita našich reformátorov bola podobná a rovnomenná s tou spiritualitou, aká bola vo Francúzsku v XVI. storočí. Jej predstaviteľom bol kardinál Pierre de Beruille (1575-1629). Terézia sa v Karmeli v Lisieux stretla s Jezuliatkom a s pobožnosťou k nemu. Najznámejšie je Pražské Jezuliatko, ktoré dostali karmelitáni do daru od grófskej rodiny Lobkowiczovcov v roku 1624. Úcta Pražského Jezuliatka sa rozšírila nielen v karmelitánskych kláštoroch, ale aj na iných miestach vtedajšieho cisárstva. Dostala sa aj do Francúzska.

Existovala ešte jedna pobožnosť, ktorú Terézia poznala. Bola to úcta k Jezuliatku, rozšírená prostredníctvom francúzskej karmelitánky Margity od Eucharistie, ktorá v roku 1630 vstúpila do Karmelu a mala videnie Jezuliatka, uctievaného ako „Malý Kráľ.“[9]Ešte pred vstupom do Karmelu Terézii prisľúbili, že sa bude volať sr. Terézia od Dieťaťa Ježiša. Jej pobožnosť k Jezuliatku sa odzrkadľuje aj v jej doktríne, lebo sa charakterizuje vernosťou v malých veciach, keď sa duša sústreďuje na malé obety.[10]

Svätá Tvár

Pobožnosť k Svätej Tvári neskôr prevýšila jej pobožnosť k Ježišovmu detstvu. V kláštore v Lisieux sa veľmi uctievala Svätá Tvár. Túto pobožnosť „zdedili“ sestry po Karmeli v Tours. V prvej polovici XIX. storočia sa jednej karmelitánke, sestre Márii od sv. Petra, ukázala Svätá Tvár. Tieto zjavenia zaujali istého advokáta, „svätého muža“, ako ho volali v Tours a jeho okolí, Leona Papina Duponta, ktorý na základe týchto zjavení založil oratórium. Po jeho smrti roku 1884 bolo založené bratstvo Svätej Tváre a neskôr doňho vstúpila aj Terézia Martinová. Cieľom bratstva bolo zadosťučiniť za urážky Svätej Tváre od ľudí. Terézia mala na svojom srdci malý obrázok so Svätou Tvárou s nápisom – modlitbou: „Ježišu, učiň, aby som sa Ti pripodobnila!“[11]

Pobožnosť ku Svätej Tvári zohrávala veľkú úlohu v jej duchovnom živote. Hneď po obliečke v roku 1889 na vlastnú žiadosť si pridala k menu ešte toto spomínané prímenie – „od Svätej Tváre“. Vyjadrila tým veľkú úctu ku Svätej Tvári. S tajomstvom úcty ku Svätej Tvári sa spája aj jedno prorocké videnie ešte z čias jej pobytu v Buissonnets, kde videla starca so zahalenou tvárou. Hovorí o tom vo svojich autobiografických zápiskoch (Rkp. A). Pochopila, že to bol obraz jej otca, ktorý v roku 1887 dostal mozgovú príhodu a neskôr bol hospitalizovaný v nemocnici Dobrého Pastiera v Caen. Tam pobudol tri roky a vrátil sa do Lisieux, kde sa oňho starala Celina až do jeho smrti. Terézia hovorí, že jej otec sa odovzdal Bohu ako celopalná žertva a Boh tú obetu prijal.[12]

Kontemplácia Ježišovej Tváre ju učila pokore. Píše: „Pochopila som, čo je opravdivá sláva. Ten, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta, mi ukázal, že opravdivá múdrosť spočíva v tom, „ak sme radi, že sme neznámi a že nás pokladajú za nič“, a „ak s radosťou pohŕdame samým sebou“… Áno, chcela som, aby tak ako Ježišova Tvár aj „moja tvár bola naozaj skrytá, aby ma na zemi nik nepoznal“.(Rkp. A, 71rº) Obrázok Svätej Tváre mala aj v lavici v chóre počas modlitieb, ale aj počas choroby. 6. augusta 1896 zložila modlitbu zasvätenia sa Svätej Tvári k sviatku Premenenia Pána. Svätá Tvár bola pre ňu posilou počas ťažkých skúšok a temného obdobia suchopárností.[13]V období temnej noci a skúšky viery, ktorá trvala od apríla 1896 do septembra 1897, napísala na veraje dverí vo svojej cele tieto slová: „Jésus est mon unique Amour“ (Ježiš je moja jediná Láska“).

Jej lásku k Bohu, k Ježišovi, najviac charakterizujú posledné slová: „Ó, milujem ho!… Môj Bože…, milujem ťa!…“ ( ŽZ , 30. 9. 1897)

Eucharistia

Terézia milovala adorácie. Ako žiačka v penzionáte často navštevovala Ježiša v kaplnke na súkromnej adorácii. Milosť obrátenia počas Vianoc bola milosť Eucharistie. Nie vždy však cítila Ježišovu blízkosť. Často jej vďakyvzdávanie bolo spojené s veľkými ťažkosťami – suchopárnosťou. Ale Terézia sa tým neznepokojovala. Chcela zo všetkých síl robiť radosť Ježišovi.

V Karmeli nebol zvyk prijímať každý deň. Ona sa snažila pristúpiť k sv. prijímaniu tak často, ako len mohla. Dokonca robila všetko preto, aby sa v kláštore zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Matke Márii Gonzage ktorá bola proti jej názorom, Terézia dokonca prorokovala, že po smrti bude mať vplyv na to, aby sa zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Tak sa aj stalo. Kaplán, ktorý vystriedal predchádzajúceho, bol za to, aby sa Eucharistia prijímala čo najčastejšie.[14]

Terézia však už nemohla prijímať Eucharistiu počas posledného štádia choroby. (Eucharistiu prijala posledný raz 19. augusta 1897!) Teréziin vrúcny vzťah a pobožnosť k Eucharistii rástli od jej detstva až po smrť. Vždy pokladala za veľké šťastie prijať a stretnúť Ježiša v Eucharistii.[15]

Povolanie objavila v Láske, po ktorej túžila a ktorá bola jej mottom počas celého jej života: MILOVAŤ JEŽIŠA TAK, ABY BOL VIAC MILOVANÝ.  To je súhrn celej jej doktríny, „malej cesty duchovného detstva“.

Modlitba zasvätenia Svätej Tvári

Modl. 12

Pane, prikry nás záclonou svojej Tváre!…

Sr. C. Genovéva od sv. T. – Mária od Svätej Tváre

Sr. L. J. Mária od Trojice a Svätej Tváre

Sr. Mária F. T. od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre

Najmenší prejavčistej láskyje pre Cirkev užitočnejší ako všetky diela dohromady… Preto je nanajvýš dôležité, aby sa naše duše veľmi cvičili v láske, a keď sa rýchlo strávia, aby sa nezdržovali tu na zemi, ale ponáhľali sa do Neba, kde budú hľadieť Ježišovi z Tváre do Tváre…

Zasvätenie Svätej Tvári

Ó, Ježišova láskyplná Tvár! Ty si si osobitne vyvolila naše duše, aby si sa im darovala, a my teraz prichádzame, aby sme sa ti zasvätili…

Ó, Ježišu, zdá sa nám, akoby sme počuli tvoj hlas: „Otvorte mi, sestry moje, moje milované nevesty, lebo namokla rosou moja Tvára nočnými kropajami moje kučery.” Naše duše rozumejú tvojej reči lásky. Chceme ti utrieť milú Tvára potešiť ťa, keď na teba zabúdajú zlí ľudia; ich očiam si ešte akoby ukrytý, pokladajú ťa za predmet opovrhnutia…

Ó, Tvár, krajšia ako jarné ľalie a ruže! Ty nie si skrytá našim očiam… Slzy, ktoré zahaľujú tvoj božský pohľad, javia sa ním ako vzácne Diamanty, ktoré chceme zbierať, aby sme za ich nesmiernu hodnotu vykúpili dušenašich bratov.

Z tvojich láskyhodných ústsme počuli láskyplný nárek; chápeme, že smäd, ktorý ťa stravuje, je smäd lásky, preto by sme chceli vlastniť nekonečnú lásku, aby sme uhasilitvoj smäd… Milovaný Ženíchnašich duší, keby sme mali lásku všetkých sŕdc, všetka táto láskaby patrila tebe… Nuž teda daj nám túto láskua príď uhasiťsvoj smäd k tvojim nevestám…………

Duše, Pane, potrebujeme duše…, zvlášť duše apoštolova mučeníkov, aby sme prostredníctvom nich zapálilimnožstvo úbohých hriešnikov láskou k tebe. Ó, láskyhodná Tvár, iste budeme schopné prijať od teba túto milosť!… Zabudneme na svoje vyhnanstvo na brehu babylonských riek a budeme tido ušíspievať najsladšie melódie. Ty si pravá, jediná Vlasť našich sŕdc, a preto svoje piesne nebudeme spievať v cudzej krajine.

Ó, Ježišova drahá Tvár! Kým čakáme na večný deň, v ktorom budeme pozerať na tvoju nekonečnú Slávu, našou jedinou túžbou je očariť tvoje Božské Očia pritom ukryť svoju tvár, aby nás tu dolu nikto nemohol spoznať… Tvoj zahalený Pohľad, to je naše Nebo, ó, Ježišu!…

Podpisy:

T. od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre

M. od Trojice a Sv. Tváre

od sv. T. – Mária od Sv. Tváre

 (Porov.: Sv. Terézia z Lisieux, Súborné dielo, 4. zv.: Vstupujem do Života. Bratislava 2006, 25-26)

[1]Luciani, A.:  Listy včerajším. Bratislava 1995, s. 229-230.

[2]Porov.: Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 310.

[3]Sion, V.: Duchovní realismus Terezie z Lisieux. KNA,  Kostelní Vydří 1992, s. 34.

[4]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 311.

[5]Tamže.

[6]Porov.: Soin, V.: cit. d., s. 36.

[7]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 314.

[8]Tamže.

[9]Porov. Neumann,  P.: Historiczne uwarunowania życia a duchowośc. In:  Święta Teresa z Lisieux słowemBog. Red. Gogola, J. W., Kraków 1998, s. 31 – 33.

[10]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[11]Porov. Neumann, P.: cit. d., s. 33 – 35.

[12]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[13]Porov. tamže, s. 317 – 318.

[14]Porov. tamže, s. 318 – 319.

[15]Porov. Gogola, J. W.: Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 153.