Kategória: Novinky

25. výročie príchodu bosých karmelitánok na Slovensko – fotogaléria

V stredu 24. júna 2020 bola slávená svätá omša z vďačnosti Bohu za 25 rokov Kláštora sestier bosých karmelitánok v Košiciach na sídlisku KVP. Pozrite si fotogalériu tejto slávnosti.

Záznam slávnosti na kanáli youtube

prebrane z http://www.lorincik.bosikarmelitani.sk/clanok/25.-vyrocie-prichodu-bosych-karmelitanok-na-slovensko—fotogaleria

Učiteľ na ceste pre začiatočníkov

Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre. Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!” No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť. Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal… No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy. Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr. Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite. Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra. Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát. Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny. Takmer sa jej dotkol prstami… Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách! Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď’ nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány. „Nabudúce určite vojdem… Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu. Ale nikdy viac ju nenašiel.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť!” (Lk 13, 24).[1]

V našich úvahách nad cestou modlitby sme spolu so sv. Teréziou od Ježiša dospeli k momentu, keď by sme mali otvoriť ďalšiu bránu k jej spôsobu modlitby. Terézia ju nazvala modlitbou pokoja. Jej priebeh opisuje vo svojom Živote,ale aj v Ceste dokonalosti. Je to druhý stupeň modlitby(vyjadrila ho obrazom čerpania vody zo studne pomocou rumpálu),ktorým sa začína mystický život. Necháme túto modlitbu bokom a skôr sa vydáme na ešte jednu dôležitú cestu, na ktorej by nás chcel sprevádzať svätý Ján od Kríža, „Senequita, malý Seneka“, tak ako ho nazvala svätá Terézia od Ježiša.

Terézia od Ježiša spája prvý stupeň modlitby s obrazom zalievania záhrady čerpaním vody zo studne pomocou vedra. Takýmto spôsobom opisuje modlitbu začiatočníkov. Žijeme v období, ktoré sa spája so skutočnosťou, kde zohráva veľkú úlohu to, čo je hmatateľné. Odzrkadľuje sa to aj v modlitbe, to znamená, že musím za sebou vidieť nejaké ovocie mojej modlitby. Preto toľko ľudí, aj v dnešnej dobe, zostáva pri ústnej modlitbe, lebo pomocou nej vidia a vedia, že „čosi robia“.[2]Keď Ján od Kríža píše komentár k svojmu dielu Temná noc, hneď na začiatku definuje, kto je to začiatočník. Píše: „Do tmavej noci človek vstupuje vtedy, keď ho Boh vyvádza zo stavu začiatočníkova postupne ho privádza do stavu pokročilých“ (TN I,1,1). Začiatočníci sú tí, píše sv. Ján, „ktorí na duchovnej ceste meditujú“(tamže), rozjímajú. Toto je veľmi dôležitý pohľad svätého Jána. Podľa neho stav začiatočníkov môže trvať dlho, mesiace, roky, celý život. Niektoré osoby môžu byť stále začiatočníci. Za začiatočníka sa nepovažuje ten, kto má záľubu v neustálych novénach a v zbožnom uctievaní medailónikov. Takýchto je málo. Ale je dosť tých, ktorí aj keď majú solídne teologické vzdelanie a ktorých možno vnímame ako ľudí, čo sa modlia, môžu byť považovaní za začiatočníkov. Pre ich detinský postoj. Takýchto ľudí môže byť dosť.[3]Práve preto píše sv. Ján komentár k Tmavej noci, aby nám ukázal, akú cestu musí prejsť ten, kto vykročil na cestu modlitby.

Rozdiel medzi sv. Teréziou a sv. Jánom v náuke o modlitbe je, že Ján je teológ a neuspokojí sa len s konštatovaním, opisom, ale pátra po hĺbke. Vďaka svojmu teologickému vzdelaniu vie, že Boh koná aj napriek zdanlivej vyprahnutosti a neprítomnosti. Terézia, prostá a jednoduchá žena, píše to, čo sama prežíva. Ona opisuje svoje zážitky a skúsenosti; hovorí o modlitbe pokoja, o spánku duševných síl, o modlitbe zjednotenia. V jej spisoch vnímame samú ľútosť a vzdychy nad vlastnou hriešnosťou a je ťažké nájsť vety o vyprahnutosti. Naopak, Ján píše konkrétne. Neopisuje žiadne zastavenia a ani udalosti; on opisuje cestu. Pre neho je dôležitá aj vyprahnutosť, lebo aj v nej je Boh. Kontemplácia nie je iba o radosti, ale aj o bolesti.[4]

Ako sa teda podľa Jána od Kríža správa začiatočník, t. j. ten, kto na duchovnej ceste medituje? Pre Jána je dôležitým momentom v živote kresťana druhé obrátenie. Ján píše, že sú to „duše, čo sa rozhodne obrátili, aby slúžili Bohu (TN I, 1, 2). Druhé obrátenie podľa Jána od Kríža nespočíva „v prechode od života v hriechu ku kresťanskému životu, ale od života, ktorý spočíval v povinnostiach a príkazoch, k láskyplnému životu s Bohom, ku vzťahu „ja – ty“.[5]Druhé obrátenie spočíva v službe Bohu. „Sú to osoby, ktoré dokážu dosť dobre meditovať, rozjímať, a pritom im ešte chýbajú pravdivé čnosti; ale môžu to byť aj osoby, ktoré už dosiahli vysoký stupeň dokonalosti, a pritom ešte stále dokážu rozjímať, meditovať.“[6]V tomto období Boh pôsobí na osobu a obdarúva ju veľkými dobrami na duchovnej ceste. „Boh ako milujúca matka podáva človekovi – tak ako dieťaťu – prsia svojej nežnej lásky“(TN I. 1, 2). „Ale keď dieťa podrastie, matka mu už nevenuje toľko nežnosti, odsúva ho od pŕs, aby si odvyklo od kojenia, nenosí ho na rukách, ale necháva ho stáť na vlastných nohách, aby sa naučilo hľadať dôležitejšie veci. Aj Božia milosť, táto milujúca matka, sa správa podobne“(tamže). Toto obdobie prvej horlivosti je spojené s dlhými chvíľami modlitby, človek by sa najradšej modlil aj celú noc, objavuje úplne nový svet, vnútorný svet, ktorý je pre neho priam očarujúci. Človek má záľubu v pôstoch a vnútorných umŕtveniach, aby sa takto oddialil od hriechu a tak zdôvodnil Bohu svoju lásku. Ľahko prechádza do extrémov, ale to mu pomáha k tomu, aby sa ešte viac nabil duchovnou energiou. Mohli by sme to nazvať ľahkou askézou: s ľahkosťou koná skutky pokánia, s útechou prijíma sviatosti a má radosť v duchovných cvičeniach, v počúvaní kázní, svätej omše, v skúmaní svätých vecí, v duchovnom sprevádzaní, obdivuje a zbiera obrázky, ružence… atď.[7]Ján píše, že „hoci totovšetko konajú, na úrovni ducha sú veľmi slabí a nedokonalí. Pretože tak ako sú priťahovaní k týmto veciam a duchovným cvičeniam, ktoré konajú s radosťou a ktoré im spôsobujú radosť a útechu, a ako sú schopní tvrdo zápasiť o čnosti, tak isto sa v tých istých veciach dopúšťajú mnohých chýb a nedokonalostí“ (TN I. 1, 3). Prežívajú obdobie úrodných rokov (porov. Gn 41, 26) alebo „sú plní mladého vína“ (Sk 2, 13). Túto skutočnosť opisuje Ján od Kríža v ďalšom svojom spise Duchovná pieseň, kde o začiatočníkoch píše: „Bude vhodné ukázať na rozdiel medzi starým, zrelým vínom a mladým vínom. Tak isto sa od seba líšia aj osoby mladé a staré, ktoré sú zamilované. Mladé víno ešte neskončilo svoje dozrievanie a stále kvasí. Preto sa vylieva. Nedá sa ani určiť, či je dobré a silné, dokiaľ neprestane kvasiť a neopadne mútna časť. Dotiaľ môže stále podľahnúť skaze. Má ostrú a trpkú chuť a kto sa trochu viac napije, môže mu spôsobiť veľa škody. Jeho najväčšia sila je v pene. Čerstvo zamilovaní sú podobní takémuto vínu. Sú to tí, čo ešte len začali slúžiť Bohu, pretože ich láska, podobná muštu, sa prejavuje viac navonok, v zmysloch, a pretože ešte neočistili svoje slabé zmysly od peny. Tu sa prejavuje ich sila lásky, ktorú čerpajú zo zmyslov. Nedá sa veriť takej láske, dokiaľ neopadne prvotná horlivosť a radosť, pretože zmyslový oheň môže spôsobiť veľa dobra a pomáha ako dobrý prostriedok dosiahnuť skutočnú lásku a tak ju očisťuje od peny nedokonalostí, tak isto sa môže stať aj to, že v začiatkoch a v nových príjemnostiach môže chýbať víno lásky a stratí sa prvotná horlivosť a láska v nových veciach. Tak isto aj čerstvo zamilovaní musia poznať mieru, pretože keď sa budú správať ako mladé víno, pokazia si zdravie“ (DP 25, 9 – 10).

Pre život začiatočníkov je to prirodzený postup. Lebo Boh cez tieto veci ukazuje a zároveň pripravuje človeka na čosi väčšie. V duchovnom živote by bolo veľkou chybou, keby sme hneď na začiatku zakúšali stavy suchopárnosti. Potom by sme nemali odvahu vykročiť. Táto fáza je nutná, aby sa človek naučil odriekať si veci, ktoré mu spôsobovali radosť a bez ktorých sa nevedel zaobísť (dobré jedlo, pitie, zábavy…). Je to cesta egoizmu, ktorú Ján chápe. Na jednej strane vidíme z jeho diel, že je zásadne proti zmyslom, no na druhej strane vidíme aj to, že ich akceptuje. V živote modlitby dovoľuje človekovi, aby používal svoje zmysly, všetky chute, obrazotvornosť, lebo vie, že keď v „sebe vzbudzuje túžbu po duchovných veciach, vykorení sa chuť na zmyslové veci a prestanú ho tešiť veci tohto sveta“ (Živý plameň lásky, 3, 32). Robí to zámerne, pretože vie, že za krátky čas sa toho bude musieť zriecť. „Prostriedky zostanú vždy len prostriedkami a môže ich používať kratšiu či dlhšiu dobu v závislosti od potrieb. Preto sú dobré a treba ich využiť.“[8]

Vidíme, že aby človek mohol postúpiť vyššie, musí prejsť po ceste očisťovania zmyslov a tu nám Ján ukazuje, aké nedokonalosti má človek na svojej ceste začiatočníka. Rozvíja ich v Temnej nocia dáva im meno – na príklade siedmich hlavných hriechov. Ako píše Ján: „Isto to poslúži aj samým začiatočníkom, aby porozumeli svojmu biednemu stavu, v ktorom sa nachádzajú, a vzchopili sa a priali si, aby ich Boh ponoril do tejto noci, kde sa duša posilní v čnostiach a pripraví sa na prijatie nedoceniteľných rozkoší Božej lásky“ (TN I. 1, 1). „Je to obdobie v živote modlitby, kde je cesta buď úplne alebo čiastočne zahmlená a kde veľa, či lepšie povedané, väčšina putujúcich zanechá vnútornú modlitbu. Preto je táto noc rozhodujúca v našom živote“.[9]

Sv. Ján od Kríža môže byť v tomto pre nás sprievodcom, ktorý nás vedie a zároveň povzbudzuje, aby sme túto cestu nezanechali. A povzbudzuje nás takto: „Nakoniec každý pracuje zhodne podľa stupňa dokonalosti, aký dosiahol; pretože títo ľudia nemali priestor pre získanie silných návykov, musia bezpochyby konať ako slabé deti, ako nedospelí. Toto (píšem), aby bolo jasnejšie vidieť čnosti, aké chýbajú týmto začiatočníkom a o ktoré sa šťastne a s radosťou a ľahkosťou snažia, a aké dobro prináša tmavá noc“ (TN I. 1, 3).

[1]FERRERO, B.: Nebo v našom dome. Bratislava : Don Bosco, 2011, s. 38 – 39.

[2]Porov.: STINISSEN, W.: Cesta vnitřní modlitby.Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 26.

[3]Porov. SALVADOR, R. F.: Święty Jan od Krzyża. Pisarz – pisma – nauka.Kraków : Wydawnictwo Karmelitów bosych Kraków, 2011, s. 510.

[4]Porov. STINISSEN, W.: cit. d., s. 28 – 32.

[5]Tamže, s. 29.

[6]SALVADOR, R. F.: cit. d.,s. 514.

[7]Porov. tamže, s. 516 – 517.

[8]Tamže, s. 512.

[9]STINISSEN, W.: cit. d., s. 27.

Prežívanie utrpenia v živote a náuke sv. Terézie z Lisieux

Kardinál Jozef Ratzinger napísal: „Kniha Jób je klasický výkrik človeka, ktorý zakusuje celú biedu bytia a mlčiaceho Boha. A dokonca zdanlivo nespravodlivého Boha… Prichádzajú otázky, či je vôbec dobré žiť? Či je Boh naozaj dobrý a pomáha nám? Od takýchto nocí nie sme ušetrení. Zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi. Dajaká racionálna odpoveď neexistuje. Lebo tam, kde sa naozaj ide pod kožu a kde sa to dotýka srdca, sú v hre celkom iné závažnosti, ktoré nemožno objasňovať univerzálnymi vzorcami, ale nakoniec iba celkom osobne pretrpieť a dávať do poriadku.“[1]

Slová práve citované z knihy, vtedy kardinála, dnes pápeža o utrpení, že „otázky o utrpení zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi“, sú témou, nad ktorou by som chcel dnes s vami porozmýšľať. Vieme veľmi dobre, že Boh, ktorý stvoril človeka, nie je pôvodcom utrpenia. Dal človeku na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a aby to slúžilo všetko iba jemu, Stvoriteľovi (porov. KKC 380). „Pokiaľ by zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani trpieť ani umrieť“. (KKC 376) Vnútorný súlad vytváral „prvotnú spravodlivosť“( tamže), vnútornú svätosť. Ale prišiel pád, keď sa človek chcel stať ako jeho Stvoriteľ, pohrdol jeho milosťou a svojou neposlušnosťou stratil prvotnú svätosť. Toto pozbavenie sa nazýva „dedičným hriechom.“ (KKC 417) „Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech – concupiscentia– žiadostivosť.“ (KKC 418)

Utrpenie a choroba patria, patrili a budú patriť k najvážnejším problémom človeka a podrobujú ho skúške. V chorobe človek zakusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia, svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, ba dokonca k zúfalstvu a vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, pomôže mu rozlíšiť, čo je v jeho živote podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Dáva podnet na hľadanie Boha. (porov. KKC 1500) Nie je to len fyzická choroba alebo utrpenie, ale aj utrpenie morálne, duchovné. Dedičný hriech totiž zasahuje celého človeka, jeho dušu i telo. „Utrpenie, ktoré bolo trestom za neposlušnosť, Boh vo svojej múdrosti premenil na nástroj posvätenia, na svedectvo lásky, na nástroj spásy pre druhých. Je to jeden z najzázračnejších vynálezov Božieho milosrdenstva.“[2]Vďaka Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaniu utrpenie a kríž nadobudli nový, spásonosný význam.

Zamerajme sa na prežívanie utrpenia v živote sv. Terézie z Lisieux. Je to veľmi široká téma. Som si vedomý toho, že by sme potrebovali viac priestoru a času. Preto sa najskôr zameriame na jeden aspekt prežívania jej utrpenia. Väčšina totiž tie ostatné dva aspekty pozná z čítania jej spisov.

Aké sú – podľa Terézie – príčiny, pre ktoré je utrpenie potrebné?

  • Utrpenie je nám dané, aby sa z nás odstránilo to, čo je nepotrebné, aby nás očistilo a pripravilo dušu na zjednotenie s Bohom;
  • utrpenie je údelom lásky. Je dôvodom lásky Boha voči nám;
  • je odpoveďou našej lásky na lásku Boha;
  • bez utrpenia sa nedá vojsť do Neba;
  • utrpenie je potrebné pre spásu duší.

Terézia nebola žiadna masochistka. Utrpenie, ktoré je následkom dedičného hriechu a trestom za neposlušnosť človeka, dokázala pod vplyvom Božej milosti premeniť na milosť, na prostriedok posvätenia sa.

Prejdime si jej detstvo, jej vstup do Karmelu.

 

Detstvo Terézie Martinovej

V liste svojmu duchovnému bratovi Mauriceovi Belliérovi píše: „Kríž bol mojím spoločníkom už od kolísky, ale Ježiš mi udelil milosť vrúcne ho milovať.“ Aby sa mohla stať Ježišovou nevestou, musela trpieť už od skorého detstva. (Rkp. A, 12r)

Život Terézie Martinovej bol poznačený utrpením. Všetky tieto skúšky a udalosti ju však mali pripraviť na zjednotenie s Ježišom.

Dňa 28.augusta 1877 jej zomiera matka Zélia. Terézia mala vtedy 4 roky. Matkina smrť ňou otriasla a hlboko ju zasiahla. Rany sa mali zahojiť a zaceliť až po niekoľkých rokoch. Smútok, ktorý prežívala Terézia vo svojom srdci, nedávala síce najavo svojim príbuzným, ale keď sa nachádzala mimo domu, neustále plakala. Vnútorné utrpenie sa ešte zväčšilo, keď sa z rozhovoru, ktorého nemala byť svedkom, dozvedela o odchode svojej sestry Paulíny do Karmelu v Lisieux. Odchod jej „druhej mamy“ bol pre ňu bolestný. Vo svojej autobiografii neskôr napíše: „Preto je veľká jej bolesť, keď jedného dňa začula, ako sa jej drahá Paulína rozpráva s Máriou o svojom blízkom vstupe do Karmelu… Nevedela som, čo je to Karmel, ale chápala som, že Paulína ma opustí a vstúpi do kláštora, chápala som, že na mňa nepočká a že stratím svoju druhú matku!… Och, aká neopísateľná bola bolesť môjho srdca!.. Spoznala som, že život je iba utrpenie a neustále lúčenie… Bolo to ako meč, ktorý mi prebodol srdce.“(Rkp. A, 25v, s. 112)

Teréziu zasiahla tajná choroba, spojená so spomienkami na smrť matky, čo ešte zväčšilo jej utrpenie. Hovorila veci, ktoré nemyslela, robila to, čo nechcela. Bola presvedčená, že to všetko pochádza od zlého ducha. Táto skúsenosť trvala jeden a pol mesiaca a po úsmeve Panny Márie bola 13. mája 1883 zázračne uzdravená. Po svojom uzdravení sa vybrala do Karmelu, aby sa podelila so svojou radosťou. O čo väčšie bolo však  jej sklamanie, keď sestry uvažovali o tejto udalosti v úplne iných dimenziách. Ich pohľad na zázrak bol iný ako pohľad Terézie, čo jej neskôr spôsobovalo veľké pochybnosti (čo ak si vymýšľa, čo ak to nie je pravda?), úzkosti, ktoré trvali až do času púte do Ríma, keď jej v kostole Panny Márie Víťaznej Panna Mária dala najavo, že to ju ona uzdravila. Táto pochybnosť trvala 4 roky. Terézia trpela na škrupule. Píše: „Človek musí prejsť takými mukami, aby ich dobre pochopil. Čo som si vytrpela za rok a pol, to sa nedá ani vypovedať… Všetky moje myšlienky a najjednoduchšie skutky sa pre mňa stávali zdrojom nepokoja. Nemala som pokoj, kým som o nich nepovedala Márii, čo ma stálo veľa námahy, lebo som sa nazdávala, že sa jej musím priznať aj s prehnanými myšlienkami, ktoré sa týkajú jej samej. Len čo som svoj náklad zložila, vychutnávala som chvíľu pokoj, ale ten zmizol ako blesk a moje muky sa čoskoro opäť začali.“(Rkp. A, 39r, s.136) Tá, ktorej sa zverovala zo svojich úzkostí, odchádza do Karmelu 15. októbra 1886. Koľko sĺz! Tu mohol pomôcť iba zázrak, sila zhora. A ten sa stal na Vianoce, keď sa Terézia spolu s Celinou a otcom vrátili z polnočnej svätej omše. Píše:

„Dvadsiateho piateho decembra 1886 sa mi dostalo milosti, že som vyrástla z detských rokov, jedným slovom, milosti môjho úplného obrátenia. Pán Boh musel urobiť zázrak, aby som v jednej chvíli vyrástla, a urobil ho v nezabudnuteľný vianočný deň… V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre svoju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji. Naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som „veľké preteky.“ Prameň mojich sĺz vyschol a od tých čias sa otvoril iba zriedkakedy a ťažko.“(Rkp. A, 44v, s. 145) Utrpenie pokračuje. Terézia bojuje o svoj vstup do Karmelu vo veku 15 rokov. Ježiš splnil všetky jej túžby. Vstupuje do Karmelu ako 15 – ročná 9. apríla 1888.

Terézia v Karmeli v Lisieux

 

Utrpenie ju neopustilo ani v Karmeli. Môžeme ho rozdeliť na 3 druhy:

  • utrpenie tela
  • utrpenie srdca
  • utrpenie duše

Terézia veľa trpela fyzicky. Trpela od zimy, nedostatku potravín, ktoré dievča v jej rokoch potrebuje. Zomiera na vtedy nevyliečiteľnú chorobu tuberkulózu. Utrpenie duše je spojené s tzv. „tunelom“, ako ho ona sama nazvala. My sa zamerajme na utrpenie srdca, lebo v tomto je Terézia naozaj originálna.

 

  1. Teréziatrpela pre správanie  svojej priorky – Matky Márie  Gonzagy

Priorka bola na Teréziu veľmi tvrdá a prísna. Terézia to veľmi inteligentne napísala vo svojom Rkp. C. Nešetrí úprimnosťou. Dovoľuje jej to jej veľká pokora a odovzdanosť.

 

  1. Vzťah novicky a novicmajsterky

Jej novicmajsterkou bola sr. Mária od Anjelov. Ako Terézia napísala vo svojom rukopise A, bola to „ozajstná svätica, dokonalý vzor prvých karmelitánok.“ (Rkp. A, 70r, s. 192) Terézia trpela kvôli príkazom, ktoré dostala od nej, nie však preto, že ich nechcela splniť, ale z dôvodu veľkej roztržitosti svojej novicmajsterky, ktorá neskôr zabudla, čo jej prikázala, a Terézia si to potom odniesla od matky priorky. Dlho, až dva roky si nevedela pred ňou otvoriť svoje srdce, ale neskôr sa stali veľkými priateľkami.

 

  1. Spoločenstvo cvičí Teréziu v čnostiach

Spoločenstvo, akokoľvek by bolo sväté a dokonalé, je stále spoločenstvom ľudí so svojimi slabosťami a charaktermi. Ani Terézia sa tomu nevyhla. Bolo to pre ňu oveľa ťažšie, lebo v spoločenstve s ňou prebývali jej tri sestry a jedna sesternica. Hoci bola profeskou (sestra po večných sľuboch) a prináležalo jej právo hlasu v zhromaždení (ako ostatným sestrám po večných sľuboch), toto právo jej bolo odňaté práve z toho dôvodu, že v kláštore mala svoje staršie rodné sestry. Po kapitule – stretnutí spoločenstva – odchádzala až po novickách. Matka Gonzaga pred Teréziinou smrťou povedala, že ak by mali voliť novú priorku, hlasovala by za Teréziu, ale nemohla to urobiť, lebo mala jednu chybu: mala v kláštore aj svoje sestry. Terézia musela teda zostať do konca svojho života v noviciáte. Aj keď mala funkciu novicmajsterky, oficiálne ju vykonávala matka Mária Gonzaga. Keď bola ešte postulantkou, zomrela matka Genovéva. Istá sestra konverska, keď zbadala, že Terézia ukladá kvety okolo truhly, ktoré priniesla aj jej rodina, neodpustila si poznámku: „Vidím, že tie kvety priniesla vaša rodina. Tie menšie ste dali preto na koniec.“ Terézia ich vzala a zmenila poradie. Sestru to tak oslovilo, že išla k priorke a vyznala pred ňou svoju chybu.

Všetky skúšky, ktoré prichádzali od sestier, boli pre Teréziu ako špendlík, ktorý prepicháva malú loptičku. V skutočnosti neboli veľké, ale Terézia bola veľmi citlivá žena a veľmi intenzívne to všetko prežívala. Nadovšetko však mala veľkú lásku a to jej pomáhalo prekonávať všetky tieto pichnutia špendlíkom.

 

  1. Jej vzťah s rodnými sestrami

Najväčším utrpením pre Teréziu bolo to, že sa nemohla stretávať so svojimi sestrami mimo času určeného na rekreácie. Jej umŕtvenie bolo také veľké, že počas rekreácií si sadala k najbližšej sestre, ktorá tam sedela. Kvôli tomu veľmi trpela. Dokonca, keď sa s ňou neskôr rozprávala jej sestra Paulína – už ako priorka, matka Agnesa, Terézia sama vyznala, že nestýkať sa s ňou bolo pre ňu veľkým sebazaprením. Neskôr vyznala: „Mamička moja, ako som vtedy trpela; myslela som, že ma už nepoznáte – to znamená, že nepoznáte už moju dušu – nemohla som vám otvoriť svoje srdce.“ Keď po otcovej smrti vstúpila Celina do Karmelu, po čom Terézia tak úpenlivo túžila, hneď ju objala, ale vzápätí si uvedomila, že to prehnala so svojimi pocitmi, a utiekla. Vrátila sa až vtedy, keď ju matka priorka zavolala, aby zaviedla Celinu do cely. V hovorni pri návštevách si sadala na posledné miesto a dala prednosť iným. Hovorila len vtedy, keď ju o to jej sestry požiadali, keď mala Celinu a Leóniu duchovne povzbudiť. Trpela aj vtedy, keď sa dozvedela, že jej sestry – Celina (Genovéva) a Paulína (Agnesa) mali vycestovať do Sajgonu. Trpela, lebo vedela, čo ich tam čaká. Ak by sa naskytla príležitosť odísť do Hanoja, išla by aj ona. Len keby bola zdravá! Raz jej dokonca matka Mária Gonzaga ostro vytkla, že nerozumie láske k blížnemu, lebo obmedzuje kontakt so svojimi sestrami. Podľa nej bola jej surovosť veľmi veľká. Terézia tým veľmi trpela, ale  nedávala to najavo. Dokonca pred smrťou prosí sestry, aby sa nesprávali v reholi tak, ako keby viedli rodinný život.

 

  1. Utrpenie a smrť otca

Zavŕšením mučeníctva jej srdca bolo utrpenie a následná smrť otca Ľudovíta Martina, ktorú sestry Martinové prežívali veľmi intenzívne. Jedine Celina, ktorá sa starala o chorého otca, dávala sestrám zvesti o tom, ako postupovala jeho choroba. O Teréziinom utrpení pre chorobu otca najviac svedčia jej listy, najmä tie, ktoré adresovala Celine: „Na tejto zemi nemôžeme už nič očakávať, iba utrpenie a znovu utrpenie, a keď skončíme, utrpenie nám znovu roztvorí náruč.“ (Listy, TL 5. 3. 1889, s. 105)

Inde zasa píše duchovnému bratovi M. Belliérovi: „Museli sme vypiť kalich až do dna a na tri roky sa odlúčiť od nášho milovaného otecka, ktorého sme zverili do rehoľných rúk, ale cudzích.“  (Listy, TB 261, s. 354) Niektoré zbožné „duše“ v Lisieux dokonca hovorievali: Otec sa pomiatol, lebo má dcéry v kláštore. Keby tam neboli, iste by neochorel.[3]

Terézia nebola spočiatku taká odhodlaná trpieť. Veľmi ťažko znášala utrpenie a bolesť. To, že trpela s radosťou, bola milosť od Ježiša, ktorý ju posilňoval; a posilňovala ju aj modlitba a námaha. Zo začiatku niesla svoj kríž so slzami a s plačom, pričom pociťovala svoju slabosť. Jej známou zásadou bolo – prežívať utrpenie a bolesti v prítomnej chvíli. Ak utrpenie a kríž neprijímame v prítomnej chvíli, myšlienky na minulosť alebo budúcnosť toto utrpenie ešte viac zväčšujú. Podľa Terézie Ježiš dáva milosť práve v prítomnej chvíli. Toľko, koľko unesieme. Každý jeden z nás to dobre vie. Netreba prosiť o utrpenie. Máme ho dosť každý deň. Musíme len múdro vedieť prijať utrpenie každého dňa a zužitkovať ho.[4]Ak od Boha dobre prijímame utrpenie a bolesť, ak znášame naše každodenné kríže, vtedy Boh uzná za vhodné, aby nám vo svojej láske dal väčšie utrpenie. Je to najväčší dar od Pána, aký nám len môže dať. Je to tiež – okrem spoľahnutia sa na Boha – najväčší prejav lásky, aký človek môže preukázať Bohu.“[5]

Pravdivo prežívané utrpenie nás zušľachťuje ako oceľ v peci a pomáha nám k dosiahnutiu zrelosti Božích detí.

[1]Kard. Jozef Ratzinger: Boh a svet.Trnava 2001, s. 34 – 35.

[2]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 212 – 213.

[3]Porov. Alice a Henri Quantinovci: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Trnava, SSV 2007, s. 112.

[4]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 262 – 264.

[5]Tamže, s. 268.

Chudoba ducha

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Mt, 5, 3.

V predchádzajúcej prednáške sme hovorili o pokore ako o základe pri kráčaní za Ježišom po ceste duchovného detstva sv. Terézie. Dnes si povieme niečo o chudobe, o chudobe ducha.

Mal som nedávno jeden zážitok, keď som spolubratovi kupoval v Orange kartu, aby mohol telefonovať. Vytiahol som pri platení 1000 Sk a z druhej strany sa ozvalo: „Slováci sú skutočne chudobný národ!“ Pomyslel som si, že keby vedel, kto pred ním sedí, možno by zmenil názor; tie peniaze totiž neboli moje. Ale to len tak na okraj.

Prežívanie chudoby a život v chudobe, stotožnenie sa s ňou, sú dve veci, ktoré majú spoločného menovateľa, ale nie je to to isté. Byť chudobný duchom neznamená, že musím byť chudobný ako myš, a zasa chudobný ako myš neznamená, že musím byť chudobný duchom. Chudobný duchom môže byť aj multimilionár, ak správne chápe, čo znamená byť chudobný duchom.

Čo je vlastne chudoba? Je to „nemať nič“, alebo čo to vlastne je byť chudobný?

Raniero Cantalamessa píše, že ktosi delí chudobu na materiálnu a duchovnú. A každá z nich sa ešte rozdeľuje na zlú a dobrú. Tak máme 4 etapy chudoby:

  1. negatívna materiálna chudoba, ktorá „zneľudšťuje“ a proti ktorej sa bojujej: chudoba ako prekonaný sociálny stav;
  2. pozitívna materiálna chudoba, ktorá oslobodzuje a pozdvihuje ako evanjeliový ideál, ktorý treba rozvíjať;
  3. negatívna duchovná chudoba, kde ľuďom chýbajú duchovné dobrá a skutočné ľudské hodnoty: chudoba bohatých;
  4. pozitívna duchovná chudoba, ktorú tvorí pokora a dôvera v Boha, je najkrajším plodom na strome biblickej chudoby: bohatstvo chudobných.[1]

 

V dnešnom svete, ktorý je poznačený polyteizmom hodnôt, má človek mylnú predstavu o svojej identite. Všetko vidí cez oculus carnis– oči tela, alebo cez oculus rationis– oči rozumu, a zabúda, že ak chce dobre vidieť, potrebuje ešte tretie oko, oculus fidei– oči viery. V dnešnom sekularizovanom svete nie je miesto pre konečný zmysel; človek hľadá v sebe a zabúda, že jeho poslanie bolo predurčené mimo neho. Takto vzniká vnútorná prázdnota života, ktorú nič nemôže vyplniť. A preto sa dnešná industrializovaná spoločnosť a celá Európa usiluje vytvárať čoraz novšie veci a technológie, len aby zaplnila prázdno, ktoré je v srdci človeka. Postupne ho ochudobňuje aj o to posledné, čo má – o svedomie. Stáva sa z neho boháč s chudobným a prázdnym srdcom.[2]Keď hovoril Ježiš o blahoslavených chudobných duchom, nemyslel tým iba materiálny alebo len duchovný výklad. Nejde o to, aby sme mali najmenší byt, najmenšiu výmeru poľa alebo čo najmenej peňazí. Hmotná chudoba je následok niečoho, čo spôsobilo, že som chudobný. Nie je to čnosť. Je to nedostatok. A o takejto chudobe Ježiš nehovoril. Keby materiálna chudoba pomáhala chudobným, nemuseli by sme pomáhať chudobným. Ježiš neoslavoval, ani neschvaľoval chudobu ako takú. Dokonca ju chcel odstrániť. Chudoba nie je blahoslavenstvom. Nemusí ma priviesť k Bohu, ba naopak, môže ma oddialiť od Boha.

Najväčšou prekážkou šťastia je bohatstvo. Bohatstvo podnecuje rozbroje, vojny a násilie. Pravé šťastie dosiahnu tí, ktorí majú chudobného ducha, ktorí cítia, že si sami nevystačia, že je nad nimi Boh, ktorý im daroval život, že sú tu iní, ktorí potrebujú živobytie. Blahoslavení sú tí, ktorí si uvedomujú, že všetko, čo majú,  naozaj patrí iba Bohu a Boh má možnosť kedykoľvek si to vziať naspäť.[3]

Chudoba duchom je prostriedok, pomocou ktorého dosahujeme a chránime si lásku. Sv. František Saleský hovorí o chudobe duchom ako o jednom z ramien duchovného kríža. Ostatné dve ramená sú čistota a poslušnosť. Základ, na ktorom stojí kríž, je pokora; o nej sme si už hovorili. Kto sú podľa neho chudobní duchom? Sú to tí, čo vo svojom duchu, teda v myslení a nazeraní nebažia za bohatstvom, majetkom, peniazmi a čisto pozemskými vecami. Bohatý duchom je ten, kto svojím srdcom a mysľou priam mrie za bohatstvom a pôžitkom.[4]

 

Čo nám hovorí sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša o chudobe duchom?

Čo pre ňu znamená byť chudobný duchom? Skúsme sa zamyslieť nad týmto problémom a aspoň trochu preanalyzujme jej názor na tento problém.

Malé dieťa je slabé a chudobné. Nielenže nič nemôže urobiť, ale tiež nič nevlastní. Má iba to, čo mu dajú rodičia. Terézia pojem „chudobný duchom“ použila pri definícii svojej cesty duchovného detstva. Aby sa mohla stať malou, musí všetko očakávať od Boha, tak ako dieťa očakáva všetko od svojich rodičov. Ale po istom čase dieťa rastie a dozrieva, stáva sa z neho dospelý človek a otec chce, aby si na svoje živobytie zarábalo už samo. Terézia si však myslí, že ona nie je schopná si na seba niečo zarobiť. To znamená, že nie je schopná rozvíjať v sebe život milosti, a preto nechce rásť. Skôr naopak, chce byť navždy maličká, aby mohla všetko očakávať od Boha. Pokora a chudoba sú podľa Terézie najlepším prostriedkom, ako získať Boha, podmaniť si Ho, aby sám konal v jej živote. Chudoba je zameraná na spoľahnutie sa vo všetkom na Boha.[5]

Chudoba duchom pre Teréziu znamená zriecť sa dokonca aj duchovných radostí a túžob. Nie túžby, aké sa v človeku nachádzajú, sa páčia Bohu; túžby sú ovocím jeho milosti a mohlo by sa stať, že z nás urobia nespravodlivých voči Bohu, ak by sme v nich nachádzali seba, a nie to, aby sme milovali našu chudobu. Terézia o tom hovorí v úryvku, ktorý najviac vystihuje myšlienku o duchovnom bohatstve, o jej spiritualite. Píše: „Milá sestra, ako si môžete myslieť, že moje túžby sú znakom lásky? Cítim, že toto sa Bohu nepáči v mojej malej duši. Bohu sa viac páči to, aby som milovala svoju malosť a chudobu; páči sa mu slepá dôvera, akú vkladám do Jeho Milosrdenstva… Stačí mi iba jedna túžba. Na to, aby som sa stala celopalnou obetou, je potrebné zostať navždy chudobnou a bezmocnou.“[6]

Tajomstvo Terézie spočíva v zamilovaní si svojej úbohosti, svojej slabosti a na druhej strane v slepej dôvere Božiemu milosrdenstvu s túžbou stať sa obetou jeho Lásky. Naša úbohosť nemôže byť prekážkou Božieho pôsobenia v našej duši. Naopak, tým väčšmi sme otvorení na jeho prijatie, čím väčšmi sa cítime slabí a úbohí a čím väčšmi akceptujeme našu slabosť, malosť a chudobu. Úlohou Milosrdenstva je dopĺňať našu úbohosť. Žiaľ, niektoré duše kladú prekážky pôsobeniu Milosrdnej Lásky, pretože nedokážu prijať svoju chudobu a slabosť a prežiť ju až do samého dna. Terézia píše sr. Márii: „Ó, milovaná sestra, pochopte, že ak milujete Ježiša, ste jeho obetou lásky; čím ste slabšia, bez túžob a čností, tým ste pripravenejšia na pôsobenie jeho stravujúcej a premieňajúcej Lásky. Stačí jediná túžba byť obetou, treba však súhlasiť, že zostanete chudobná a slabá, a to je ťažké, lebo kde nájsť skutočnú chudobu ducha? Treba ju hľadať ďaleko. Nehovorí, že ju treba hľadať medzi veľkými dušami, ale ďaleko, čiže dolu, v ničote… Zostaňme teda ďaleko od všetkého žiarivého, majme rady našu malosť, to, že nič necítime; potom budeme chudobné duchom a Ježiš príde za nami, akokoľvek ďaleko budeme, a premení nás na plamene lásky. K láske nás musí viesť iba dôvera, nič iné iba dôvera.“ (17. 9. 1896)

„Byť chudobný duchom neznamená nechať všetko na Božie milosrdenstvo, a pritom sa  ospravedlňovať, že som úbohý, chudobný a biedny. Ak nám chce Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve pomáhať a dávať nám silu v duchovnej chudobe, nemôže to spôsobiť v našom živote to, že zostanem úplne apatický na prácu. Skôr naopak. Práve to nám má pomáhať odpovedať na Božiu starostlivosť o nás. Boh od nás vyžaduje našu spoluprácu. Kde chýba naša spolupráca, tam prestáva pôsobiť aj Božia pomoc. Terézia o tom vedela a hoci chcela byť chudobná, vyhľadávala každú možnú príležitosť, aby Bohu ukázala, ako ho miluje. Nikdy sa však neodvolávala na seba a na svoje schopnosti, ale za všetko, čo robila, ďakovala Bohu a jeho štedrosti. Všetko očakávala od Boha.“[7]

Kedysi na jednom mieste Ježiš poúčal svojich učeníkov, ktorí sa možno sťažovali, že ľudia ich nedocenili, aby za svoju prácu nič neočakávali. Nabádal ich k nezištnosti. Urobili ste všetko, čo ste boli povinní urobiť, a nič za to nečakajte. Povedzte: „Sme iba neužitoční sluhovia.“ Terézia bola nezištná. Veď sa predsa snažila radikálne žiť evanjeliové posolstvo. Nestarať sa, či dostanem odmenu, alebo nie. Tento druh duchovnej chudoby ju nútil, aby pracovala, a druhým radila pracovať pre Boha a nestarať sa pritom o to, či budem alebo nebudem odmenený.

„Obetujte to všetko Bohu. Obetujte mu, kedykoľvek, oberanie ovocia, to znamená, súhlaste s tým, že celý váš život budete pociťovať nechuť a odpor k utrpeniu, k pokorovaniu, aké vás len môžu v živote stretnúť. Uvidíte, ako všetky kvety vašich túžob a dobrej vôle budú padať na zem a nebudú prinášať žiadne ovocie. Boh však dokáže urobiť, že aj vo chvíli smrti dozrie ovocie na strome vášho života“.[8]

 

     Chudoba duchom v praxi

Majetok, ktorý užívame, nie je náš. Boh nám zveril túto zem, aby sme z nej urobili krásnu záhradu. Nepracujeme z lásky k nám samým, ale kvôli poslaniu, ktoré nás prevyšuje. Zúčastňovať sa na stvoriteľskom akte nášho Boha nie je stiesňujúca a ťaživá drina, ale pozitívna a motivujúca perspektíva.

Ak môžeš, priblíž sa k ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii. Venuj im svoj čas, svoje sily. Nenariekaj nad svojimi starosťami. Náš majetok nie je ako zvieracia srsť, ktorej strhávanie je bolestivé, ale skôr ako odev, ktorý sa obnosí a môžem ho vymeniť.

Dávaj pozor na to, aby si si svoje záujmy nezačal mýliť so záujmami Boha.

Ak žiješ na istom stupni chudoby, prešiel si už kus cesty, ktorá vedie k pokore. Najdôležitejšie je prijať seba samého takého, aký si, akceptovať svoje postavenie. Pán ťa určite obdaril mnohými inými bohatstvami, než sú tie, aké vidíš na ulici, vo výkladoch. Boh je Žobrákom lásky. Skutočné bohatstvo je niekde inde.[9]

 

 

 

[1]R. Cantalamessa: Chudoba.Bratislava 1999, s. 10.

[2]Porov. L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru.Bratislava 2003, s. 53.

[3]Porov. J. Ch. Korec: Rok nad Evanjeliom.Bratislava 1991, s. 89 – 90.

[4]František Saleský: Filotea, s. 154 – 158.

[5]Porov.:„Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux.  Kraków 1999, s. 90

[6]Tamže, s. 91 – 92.

[7]Tamže,  s. 94.

[8]Tamže, s. 97.

[9]M. Tournade, Filotea 21. storočia,s. 91 – 94.

Mlčanie

Mlčanie je druhá veľmi charakteristická vec pre spiritualitu Karmelu. Mlčím, aby som počúval Boha. Mlčanie je očakávanie Pána. Očakávanie, v ktorom má človek žiť. Pán, náš Boh, prichádza do človeka ako slovo. A to zaväzuje dušu k veľkému mlčaniu. Pán sa prihovára len tej duši, ktorá je pripravená počúvať. Ak sa snažím mlčať, to znamená, že vytváram priestor, aby slovo Božie mohlo žiť vo mne. A to je najväčšia skúsenosť prorokov: počúvať živé slovo, ktoré má silu zmeniť dejiny človeka, dejiny národov. Keď mlčím, počúvam, aby som bol človekom, ktorý nechce hovoriť len ľudskými slovami. Cítim sa povolaný hovoriť slovami Božími. Pozri sa na svoje slová! Musíme si opakovať to slovo, ktoré počúvame vo svojom vnútri. A len z takého mlčania sa rodí mocné slovo, ktoré môže byť darom rady, môže byť darom múdrosti, môže pomôcť druhému človekovi, môže niekomu ukázať cestu: Pozri sa, choď tade! Alebo moja prítomnosť, moje slovo ho nejako zachráni, uzdraví. Nie som len v priestore ľudskom, ale nosím v sebe priestor Boží, Božie slovo. Moje pôsobenie má už iný význam ako pôsobenie tých ľudí, ktorí opakujú iba ľudské slová.

 Skutočné mlčanie znamená učiť sa nové slová, dať novú silu mo­jim slovám. Mlčím, aby moje slovo bolo opravdivé, aby malo moc, aby mohlo pomôcť ľuďom, aby malo význam lásky. Bez mlčania nič nepochopím, nič neurobím. Mlčanie je akousi skúškou pre naše ná­deje. Ľudia bez nádeje veľa hovoria. Mlčím, lebo prišiel Pán a koná sa moja nádej. Veľký advent môjho života: prichádza Pán! Marana tha! – Príď, Pane! Svojím mlčaním volám Pána. Môj život sa stáva veľkým adventom. Tu je podstata celej našej kontemplácie a modlitby. Treba prehĺbiť význam nášho mlčania.

Pamätajme, že mlčanie je niekedy oveľa mocnejšie ako slová. Už sme hovorili o prorokoch. Prorok bol človek, ktorý hovoril ľuďom Božie slovo. Prichádzal s Božím slovom. Ale niekedy ešte väčší význam malo mlčanie proroka. Božie mlčanie. Ľudia čakali slová, a prorok mlčal. Mlčím, lebo očakávam Pána. Mlčím, lebo chcem po­čuť Pána, pochopiť ho, porozumieť mu a chcem sa zamilovať do Pá­na. To je zmysel nášho mlčania.

Najkrajšie prežitie mlčania nám dáva, myslím, nie advent, ale Vianoce, keď hlboké ticho zahalilo všetko, keď bola noc, keď vše­mohúce Slovo Boha zostúpilo na zem. Všetko stvorenie zmĺklo, lebo sa rodí Boh. Keďže prichádza Boh, všetko mlčí. A tak mám vlastne prežívať mlčanie. Keď vidím, že Boh prichádza, som plný prekvape­nia, až sa mi dych zastaví: čo sa to robí? Prichádza Boh! Sú dva spôsoby, dva druhy mlčania: l/ Mlčím, aby som hľadal Boha, aby som sa stretol s Bohom. 2/ Mlčím, lebo som sa stretol s Bohom. Je to mlčanie Božie. A taký bol, myslím, sv. Jozef. Mlčí, nič nehovo­rí v evanjeliách, lebo stretol Boha. Také je aj mlčanie svätých. Pamätáme sa, koľko toho napísal sv. Tomáš, koľko slov, koľko diel, ale keď prišiel doňho Boh, stíchol, mlčal. Povedal, že to všetko je nič, prázdna slama. Musíme si uvedomiť, že stíchol preto, lebo stretol Boha. A také má byť naše mlčanie. Boh sa objavuje a člo­vek mlčí, lebo nemá čo povedať. Boh prichádza, naplňuje človeka a človek mlčí. Preto je ťažké hovoriť o mystických skúsenostiach, o tom, čo človek prežíva s Bohom; taký človek nerád o tom hovorí, lebo je naplnený mlčaním. Vidí, aké slabé sú slová, aby povedal čokoľvek o Bohu. Mlčanie je plnosť prítomnosti Boha. Mlčím preto, že som dobytý Bohom, že Boh nado mnou zvíťazil. Veríš, že Boh k tebe hovorí, že si dobytý Bohom, že zvíťazil nad tebou? Boh sa ti neustále, bez prestania prihovára. Ale my nič nepočujeme, lebo nám chýba viera. Človek, ktorý má slabú vieru, musí stále hovo­riť. Viera je naklonená počúvať, chce počúvať. Lebo – ako hovorí sv. Pavol – viera sa rodí z počúvania. Teda ak chcem mať silnú vieru, musím mlčať. /To však neznamená, že keď sa o niečom disku­tuje a ja neviem, čo mám povedať, tak budem radšej predstierať, že mám mlčať, lebo to múdrejšie vyzerá./

Musíme rozlišovať, ktoré je dobré a ktoré zlé mlčanie. Naše náboženstvo je dnes veľmi uvravené, veľa sa hovorí. Musí byť apoštolské, ofenzívne, dynamické, bojujúce, misijné… Musíme prorokovať, bojovať o všetko, o nové priestory, o cirkev, apoš­tolát, misie… Opravdivé náboženstvo sa však začína počúvaním. A učí nás Mária: najprv uvažovať v srdci. Keď Boh prichádza do človeka, hovorí mu: Počúvaj! Pozrite sa na všetky výpovede Boha: Počúvaj, Izrael! Hovorí Pán! – Taká je logika náboženstva. Na za­čiatku treba počúvať. Počúvaj, Izrael, ja hovorím k tebe! Keď prorok prichádza k ľuďom so slovom, najprv dlho počúval. Vieme, ako sv. Pavol bol tri roky na púšti. Tri roky počúval a učil sa pravdu o Pánovi. A až potom mohol ísť a ukázalo sa, že jeho uče­nie je to isté učenie, ako majú apoštoli, a že hovoril k nemu opravdivý Boh. A vieme, aké živé bolo jeho slovo; lebo to bolo už slovo Boha.

Učme sa mlčať! Cesta mlčania, to nie sú len zakryté ústa, ale aj oči, uši, je to otvorené srdce. Tajomstvom mlčania nie sú zatvorené ústa, ale otvorené srdce. V každodennom prežívaní vidí­me, ako sa v našom srdci prebúdzajú všelijaké žiadostivosti, o ktorých hovorí sv. Ján. A tie žiadostivosti v nás žijú. Chcú byť uspokojené. A mlčanie srdca, to je snaha ujarmiť, zvíťaziť nad týmito žiadostivosťami. Potrebujeme aj mlčanie našej vôle, našich plánov. Musíme celí prejsť túto cestu mlčania a skúmať, či sa snažím úplne mlčať, či sa usilujem o mlčanie v srdci, o mlčanie mojej vôle, o mlčanie túžob.

Mlčať znamená pripustiť k sebe Boha, aby prišiel a vyriekol slovo v mojom živote. Mlčanie je plnosť srdca.

Mlčanie a samota, tie sa učíme a volíme, aby sme hlbšie prežívali Boha. A až vtedy, keď budeme na­plnení Bohom, môžeme urobiť niečo zmysluplné a hodnotné. Pamätaj­me, že apoštolát Karmelu vyplýva z kontemplácie. Teda najprv sa mám snažiť nájsť Boha, snažiť sa žiť veľkými túžbami po Bohu, ob­novovať ich, hovoriť s Bohom, počúvať Boha, žiť s ním, a potom sa z mojej modlitby, z môjho vnútra rodí slovo, ktorým môžem pomáhať ľuďom. Až vtedy sa rodí môj apoštolát, keď naplnený Duchom, naplnený Pánom, urobím možno iba jednu – dve veci, ale to budú opravdivé Božie veci. Lebo niekedy je to tak, že robím veľa, ale sám som prázdny, ľuďom dávam iba prázdne slová. A my potrebujeme ľudí, ktorí dávajú z plnosti ducha! Taká je logika Karmelu a lo­gika opravdivého apoštolátu. Musíme si to uvedomiť, aby sme dob­re prežívali Karmel, aby sme chápali, aká je povaha jeho spiri­tuality, keď sa pred nás stavajú veľké hodnoty nie ako prehra človeka, ale ako šanca naplniť sa Bohom. Vidíme, že dnešný svet sa vysmieva z takých hodnôt, ako sú čistota, samota, mlčanie. A to je vlastne situácia, keď máme žiť proti svetu. Svet je plný hluku. Ľudia chcú zahlušiť svoju prázdnotu, chcú zahlušiť prítom­nosť Pána. Lebo pre nich prítomnosť Pána znamená výčitky svedo­mia. Ak človek žije proti Bohu, potom má strach pozrieť sa do se­ba. Má strach z Boha. Preto musí žiť navonok, musí žiť hlučne. Ne­má rád mlčanie, bojí sa mlčať, mlčanie ho ohrozuje. A každého človeka, ktorý má rád Boha, Boh sám ťahá na púšť, do samoty, do mlčania a tam sa zjavuje ako Boh života.

Pamätajme, že aj v Cirkvi nám niekedy hrozí, že nás chcú vtiahnuť do apoštolátu. Najväčším pokladom Cirkvi je však tá jedna minúta alebo päť minút prežitých z čistej lásky s Bohom. Sv. Ján od Kríža nám hovorí, že jedna kvapka čistej lásky preži­tej s Bohom je oveľa viac dôležitá ako všetky apoštolské, misijné a iné diela Cirkvi. Sú to veľmi odvážne slová!

Takže nedajme sa okradnúť o tie krásne chvíle prežité len s Bohom, o tajomstvo modlitby, o tajomstvo čistej lásky, ktorú chceme žiť s Bohom.  Keď sv. Ján od Kríža hovorí o čistej láske, má na mysli člove­ka, ktorý je už očistený a žije čistou láskou k Bohu, má už za sebou celú cestu noci zmyslov a noci ducha. Pamätajme, že jedna kvapka čistej lásky k Bohu má väčší význam než apoštolát.

Žijeme pokladmi Karmelu. Snažme sa ich prehĺbiť – každý, ako môže vo svojom živote, vo svojom priestore, v rodine, v zamestna­ní; vždy však musíme brániť sväté situácie a vnášať svätý pokoj do tých miest, kde žijeme, a tam posvätiť čas, zamestnanie, rodi­nu tými krásnymi túžbami, ktoré nosíme v srdci, hodnotami, ktoré poznáme.

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov