Učiteľka vnútornej modlitby

„Bol raz jeden rozprávač. Žil si chudobne, bezstarostne, šťastný, že nemal nič, a hlavu mal stále plnú snov. Svet okolo neho sa mu zdal jednotvárny, surový, bez srdca, chorý na dušu. A to ho trápilo. Raz ráno, keď šiel po námestí zaliatom slnkom, napadla mu myšlienka: ´Čo keby som ľuďom rozprával príbehy? Mohol by som hovoriť, ako chutí dobro a láska. Iste by som ich priviedol k šťastiu.´ Postavil sa na lavičku a začal hlasno rozprávať… Starci, ženy a deti sa na chvíľu zastavili, čosi si vypočuli, potom sa obrátili a šli svojou cestou. Rozprávač dobre vedel, že svet nemožno zmeniť za deň, a tak sa nedal znechutiť. Na druhý deň sa sem vrátil a znova hovoril do vetra najdôvernejšie slová svojho srdca. Ľudia sa zasa zastavili, ale bolo ich už menej. Niekto sa mu dokonca vysmial. Iný si myslel, že stratil rozum. No on smelo rozprával ďalej. Neústupne sa každý deň vracal na námestie a rozprával. Ponúkal ľuďom svoje príbehy o láske a zázrakoch. Ale zvedavcov ubúdalo a čoskoro hovoril len oblakom a náhliacim sa tieňom nevšímavých okoloidúcich. Ale nevzdával sa. Zistil, že nevie a že netúži robiť nič iné, ako rozprávať svoje príbehy, aj keď nikoho nezaujímajú. Začal ich rozprávať so zatvorenými očami, jedine pre svoje potešenie, že ich počuje sám, a nestaral sa o to, že ho nik nepočúva. Ostával sám so zatvorenými viečkami a ľudia ho ďalej obchádzali. A tak sa roky míňali. Raz v zimný večer, ako tak rozprával v ľahostajnom súmraku svoj zázračný príbeh, pocítil, že ho niekto potiahol za rukáv. Otvoril oči a zbadal chlapca. Chlapec sa na neho posmešne uškľabil:

´Nevidíš, že ťa nik nepočúva, že ťa nikdy nik nepočúval a ani ťa počúvať nebude? Prečo strácaš zbytočne čas?´ ´Keďže milujem svojich blížnych,´ odpovedal rozprávač, ´dostal som chuť urobiť ich šťastnými.´ Chlapec sa uškrnul: ´Úbohý blázon! A stali sa šťastnými?´´Nie,´ povedal rozprávač a potriasol hlavou. ´Prečo to teda tak tvrdohlavo robíš?´ pýtal sa chlapec s nečakaným súcitom. ´Rozprávam a budem rozprávať až do smrti. Bol čas, keď som to robil, aby som zmenil svet.´ Odmlčal sa, tvár sa mu rozžiarila a povedal: ´Teraz to robím, aby svet nezmenil mňa. A preto sa modlíme. Aby svet nezmenil nás.. Terézia od Ježiša vo svojom diele Cesta dokonalosti[2] (CD) píše svojim spolusestrám:

„Treba sa pevne a rázne rozhodnúť, že sa nikdy nezastavíme, dokiaľ nedôjdeme k živej vode a nebudeme z nej piť. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli, ako začať, a preto hovorím, že je dôležité urobiť pevné rozhodnutie, aby sa dotyčný nezastavil, dokiaľ nepríde k tomu prameňu. Nech sa prihodí, čo chce, nech sa stane, čo chce, nech ma ohovára, kto chce, nech sa namáham, koľko len treba, aj keby som mala zomrieť na polceste, keby naša odvaha klesala pred toľkými prekážkami, aj keby sa celý svet rútil do skazy, treba ísť k cieľu“ (CD 21, 2). A v jednej zo svojich básní napísala: „Pre vás som sa narodila.“ V tejto vete je zhrnuté posolstvo celej jej náuky. Jej dedičstvo. Vo svojej Knihe o zakladaní píše: „Všetci, ktorí nosíme karmelitánsky habit, sme pozvaní k modlitbe a kontemplácii, lebo to je náš počiatok, z toho rodu pochádzame, od tých našich svätých otcov z  hory Karmel, ktorí v hlbokej samote a v úplnom odlúčení od vecí tohto sveta hľadali kontempláciu ako jedinú drahocennú perlu“ (Kniha o zakladaní 14, 4).  Boh, ktorý si vybral Teréziu, pripomenul Cirkvi, akú úlohu zohráva človek. V koncilovom dokumente Gaudium et spes sa píše, že každý človek je povolaný k zjednoteniu s Bohom (porov. GS 19). Práve Terézia od Ježiša, ktorá žila vo svojej dobe, plnej politických, spoločenských a náboženských udalostí, ukazuje, kto je človek a aké je jeho poslanie: zjednotenie s Bohom. Je to mystika, vtelená do konkrétneho života, citlivá na udalosti a prejavujúca sa v službe. Katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC) nás učí, že „všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky“ (KKC 2013). „Boh každého jedného z nás volá k dôvernému vzťahu s ním, hoci milosti alebo mimoriadne znamenia mystického života sú dané iba niektorým“ (KKC 2014). Kresťanský život však nie je o takýchto javoch. Je v prvom rade o láske, ktorá sa prejavuje v „predsavzatiach, ktoré nás privádzajú k činom lásky. Podľa toho ukazujeme Bohu, ako nám na ňom záleží“.[3] Charakteristickým povzbudením Terézie pre nás je to jej známe pevné rozhodnutie, rozhodné rozhodnutie kráčať cestou modlitby. Túto stratégiu rozvíja vo svojom diele Cesta dokonalosti. V jednej z kapitol tohto diela píše: „Niektorým osobám naháňajú strach slová vnútorná modlitba či kontemplácia“ (CD 24, 1). Je to prirodzené, aj my sa môžeme obávať tohto pojmu či skutočnosti, ale môže v nás vyvolať aj pocit čohosi tajomného. Pre vnútornú modlitbu môžeme použiť rôzne ekvivalenty. „Vnútorná modlitba musí byť každá modlitba, ak nemá zostať iba záležitosťou úst.“[4] O vnútornej modlitbe môžeme hovoriť vtedy, ak „smeruje od reči k tichu“.[5] Môžeme ju nazvať aj meditáciou, alebo dokonca kontempláciou. Avšak to, čo vnútornú modlitbu najviac vyjadruje, je rozjímavá modlitba, ktorá si kladie aj otázku nielen o tom, aký som, ale viac – akým sa mám stať.“[6] Terézia vo svojom Živote definuje rozjímavú modlitbu ako „dôverný, priateľský rozhovor, v ktorom sa často zdržiavame s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ (Ž 8, 5; porov. KKC 2709). Tento vnútorný rozhovor pomenovali prví karmelitánski autori kontempláciou, ale pre nedorozumenia my radšej používajme pojem vnútorná modlitba.[7] Terézia píše: „Nie všetky duše kráčajú po tejto ceste“ (CD 24, 2) a bude sa „trápiť ten, kto nepochopí, že je to Boží dar, čo znamená, že nie je nutný ku spáse, ani si ho nemôžeme vynútiť. Ak bude (duša) robiť to, čo má, stane sa veľmi dokonalou, aj keď nebude kontemplatívna; ba dokonca, pretože sa musí viacej namáhať, môže tak získať viacej zásluh. Pán s ňou zaobchádza ako so silnou dušou a ak jej neudelí útechy teraz, tak len preto, že ich dá všetky naraz na druhom svete. Nech nestráca odvahu, ani nech nezanechá modlitbu, ale robí to, čo iní, lebo Pán, hoci príde neskoro, udelí jej v jednom okamihu toľko, koľko dal iným v priebehu niekoľkých rokov“ (CD 17, 2). „Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev“ (KKC 2015). Sv. Gregor Nyssenský povedal na túto tému: „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná“ (KKC 2015).

A takisto je to aj s modlitbou. Čo nám radí Terézia? „Človek by nemal viesť dialóg s Bohom a zároveň so svetom, ako to robia tí, ktorí pri modlitbe počúvajú, čo sa vôkol nich hovorí, alebo sa práve zaoberajú tým, čo im príde na rozum, a vôbec sa nedokážu sústrediť. Môže sa to stať, keď je človek indisponovaný, keď ho premôže melanchólia alebo ho rozbolí hlava… Nech sa preto netrápi. Nech sa radšej modlí, ako najlepšie vie, namiesto toho, aby sa vyčerpávala (duša) úsilím veci pochopiť rozumom. Alebo dokonca nech sa človek radšej nemodlí, ale dožičí svojej zmätenej duši odpočinok v podobe nejakej bohumilej práce… Učiteľ nikdy nie je od svojho žiaka tak ďaleko, aby musel hovoriť nahlas“ (CD 24, 4-5). Kto z nás môže povedať, že sa nikdy počas modlitby ničím nerozptyľoval? „To som buď spal, alebo som bol vo vytržení. Ani jedno nie je modlitba. Keď človek spí, nerobí nič, a keď sa nachádza vo vytržení, robí všetko Boh. Modlitba je to, čo sa deje medzi tými dvoma stavmi. Keď človek nerobí nič – a Boh koná všetko.“

Preto si zoberme k srdcu nasledujúce praktické rady, ktoré veľmi úzko súvisia s (vnútornou) rozjímavou modlitbou. Terézia ich adresuje svojim sestrám, ale sú aktuálne aj pre nás. Dáva nám ich vo svojej Ceste dokonalosti:

• človek sa musí predovšetkým prežehnať, zahĺbiť sa do seba a spytovať si svedomie;
• zadovážme si spoločnosť; a kto vám môže robiť vhodnejšiu spoločnosť ako náš Pán?
• uvedomiť si, že nie ste sami, všímajte si, s akou láskou a pokorou vás Pán učí; urobte všetko, aby ste s týmto dobrým priateľom ostali, pokým budete môcť (CD 26, 1).

Terézia nás povzbudzuje k veľkej trpezlivosti a vytrvalosti: „Vy, ktorí nemáte schopnosť hlbšie uvažovať, ani sa bez rozptýlenia dobre sústrediť, zvykajte si na ten spôsob, ktorý vám radím. Pán nás nikdy nenechá napospas, ale zakaždým, keď ho o to poprosíme, príde nám robiť spoločnosť. Ak sa nám to nepodarí za rok, usilujme sa, aby sme to docielili neskôr, a nech nám nie je ľúto času, čo sme tak zmysluplne strávili. Usilujme sa zdržiavať v spoločnosti nášho skutočného Učiteľa“ (CD 26, 2).

„Nežiadam od… vás, aby ste oplývali filozofickými myšlienkami, či robili filozofické úvahy…, len aby ste sa naňho dívali. Čaká len na váš pohľad. Tak veľmi si cení tento pohľad, že preň neľutujete nijakú námahu“ (CD 26, 3).

Terézia povzbudzuje zapojiť do modlitby aj naše zmysly:

• „Ak pociťujete v srdci radosť, môžete naňho hľadieť ako na vzkrieseného; ak nebudete vo svojej koži alebo ste zarmútení, rozmýšľajte o ňom, ako kráča do Getsemanskej záhrady.“

Terézia prízvukuje, že modlitba je veľká námaha:

„… Keby ste videli Pána ako za jeho života na zemi, namietnete, že by ste z neho nespustili oči… Neverte tomu. Kto sa dnes protiví hoci len malej námahe, aby sa sústredil srdcom a hľadel na Pána vo svojom vnútri?… Ani náhodou! Nemyslite si…, že by ste dokázali znášať veľké veci, ak sa dnes nedokážete premôcť v maličkostiach. Ale ak sa v nich budete cvičiť a zdokonaľovať, raz sa vám to môže podariť“ (CD 26, 8). Ak chceme napredovať, Terézia radí:„… mať pred očami obľúbený obrázok alebo podobizeň Pána, no nie tak, že ho budete nosiť na hrudi, ale musíte sa naňho často obracať“ (CD 26, 9).

Iným prostriedkom je aj dobrá kniha. Terézia píše:

„Máme mnoho zlozvykov, dovolíme svojim myšlienkam blúdiť, ako sa im zachce, či lepšie povedané, kam sa im zachce, takže úbohá duša sa sama v sebe nevyzná“ (CD 26, 10).
Na záver nám Terézia radí: „…ak dosiahnete, čo som vám radila, z tej úrody pozbierate také ovocie, že to neviem opísať. Podíďte bližšie k nášmu Učiteľovi s pevným presvedčením, že sa od neho chcete učiť, a On vám dá milosť stať sa jeho dobrými žiačkami [dobrými žiakmi]. Nikdy vás neopustí, ak vy neopustíte jeho“ (CD 26,10).„Vernosť a vytrvalosť v rozjímavej modlitbe rodia v duši lásku k modlitbe, a s tým sa spája aj túžba po samej modlitbe, po bytí s Bohom a to sa volá – modlitebný život.“ Toto nás učí sv. Terézia od Ježiša, a preto jej právom môžeme prisúdiť dedičstvo, ktoré nám zanechala, a tým dedičstvom je vnútorná modlitba.