V KAPITOLA

 Ťažkosti v modlitbe

1. Ktoré sú najhlavnejšie ťažkosti, ktoré možno stretnúť v modlitbe?
Nakoľko modlitba pozostáva z pozdvihovania mysle k Bohu, čiže zo zaoberania sa ním v myšlienkach a hnutiach srdca, ťažkosti v modlitbe pochádzajú zo všetkého, čo zabraňuje alebo sťažuje túto dvojakú činnosť mysle. Vzhľadom na poznávanie sa stretávame s „roztržitosťami“, vzhľadom na hnutia srdca so „suchopárnosťou“.

2. Čo sa rozumie pod „roztržitosťou“?
Pod roztržitosťou rozumieme vmiešavanie sa takých myšlienok do práve konanej modlitby, ktoré s ňou nesúvisia a ktoré nás nútia zaoberať sa niečím iným. Tento výskyt myšlienok cudzích a aj protiviacich sa uzobraniu intelektu v Bohu sa môže diať dvojakým spôsobom: dobrovoľne a nedobrovoľne. Medzi týmito dvoma spôsobmi je veľký rozdiel.

3. V čom spočíva dobrovoľná roztržitosť?
Dobrovoľná roztržitosť pozostáva v chcenom alebo umožnenom prijatí takých myšlienok, ktoré odkláňajú náš intelekt od Boha, ktorým sa práve zaoberala. Ak sa to deje dobrovoľne, duša odkladá alebo aspoň prerušuje modlitbu. Ak na to nemá dostatočný motív, previňuje sa tiež neúctivosťou voči Pánovi. Dobrovoľná roztržitosť nie je teda ani tak ťažkosť, ale skôr nevernosť. Ak však nevhodná myšlienka, ktorá sa predstavuje mysli nie je prijímaná, nazývame roztržitosť nedobrovoľnou.

4. Aké sú príčiny nedobrovoľných roztržitostí?
Treba rozpoznať ich dvojakú príčinu: prvá je „príležitostná“, druhá „prirodzená“. Prvá je tvorená dojmami z našich zmyslov, druhá vnútornými tendenciami našej prirodzenosti, ktoré v nás spontánne tvoria obrazy a myšlienky. Podľa pôvodu ich teda môžeme rozlišovať ako „vonkajšie“ a „vnútorné“.

5. Dá sa roztržitostiam v modlitbe vyhýbať?
Vonkajším roztržitostiam sa dá z veľkej časti vyhýbať pozorným strážením zmyslov, a zvlášť výberom odľahlého miesta na modlitbu, ako radí aj náš Pán Ježiš Kristus v evanjeliu. Mnohým roztržitostiam spôsobeným zrakom sa môžeme vyhýbať zatvorením očí alebo keď ich upriamime na nejaký nábožný predmet alebo text v knižke s rozjímaniami. Oveľa ťažšie je predchádzať vnútorným roztržitostiam.

6. Odkiaľ pochádza táto zvláštna ťažkosť?
Zvláštna ťažkosť pri vyhýbaní sa vnútorným roztržitostiam pochádza zo spontánnosti prirodzených tendencií, ktoré sú akoby najhlbším vnútrom nášho bytia. Prejavujú sa ľahkým objavovaním sa obrazov a myšlienok, ktoré sa týkajú vecí, ktoré máme radi alebo ktorých sa bojíme. Keď je pozornosť upriamená na predmet nášho uvažovania, vtedy tento vnútorný svet spontánnych tendencií ostáva viac-menej zahalený, no sotva sa zmenší sila pozornosti, znovu sa oživí. A tak sa v našom vedomí objavujú myšlienky a spomienky, ktoré môžu dokonca veľmi protirečiť úkonu modlitby, ktorý práve robíme.

7. Dá sa zamedziť vnútorným roztržitostiam?
Áno, je to možné, aspoň istým spôsobom, či už priamo alebo nepriamo. Spôsob priameho odporovania týmto roztržitostiam je rozhodne preniesť pozornosť na nábožný predmet nášho uvažovania, alebo jednoducho na Boha, a robiť tak úkon viery a lásky. Nepriamy spôsob je zintenzívňovať duchovný život. Keď sa ten prehĺbi, získa novú nadprirodzenú energiu, ktorá bude pohýnať aktuálnu tendenciu našej mysle smerom k Bohu a vytvárať tak kontrast voči prirodzeným tendenciám k roztržitosti. Je treba mať na pamäti, že tento výsledok sa nedá dosiahnuť príliš skoro, ale bude plodom dlhého praktizovania duchovného života.

8. Sú vnútorné roztržitosti niekedy aj „nezamedziteľné“?
Môžu takými byť, práve pre ich spontánnosť. Zvlášť keď duša zakúša ťažkosti v upriamení pozornosti, môžu byť vnútorné roztržitosti veľmi prudké, naliehavé a otravné. Táto ťažkosť upriamovať pozornosť môže pochádzať z náhodnej príčiny, alebo zo zvyčajnej dispozície, ako v prípade niektorých veľmi pohyblivých pováh. Ak však duša naďalej zakúša nevôľu, keď sa vidí taká roztržitá a robí, čo môže, aby ostala pozorná voči Bohu, tak tieto nepríjemné roztržitosti vôbec nie sú duši na škodu. Premenia sa pre ňu na nástroj morálneho očisťovania a sú príležitosťou na nadprirodzenú zásluhu.

9. Čo sa rozumie pod suchopárnosťou?
Suchopárnosť je potlačenie útechy, ktorú duša často zakúša v duchovnom živote, zvlášť v prvom období po obrátení k lepšiemu životu. Vskutku, duša, ktorá si uvedomí, že má intenzívnejší duchovný život, má z toho radosť. Je to psychologický zákon, že človek sa teší, keď vie, že vlastní väčšie dobro. Duchovný život však nepozostáva v tejto úteche a ani ju nevyžaduje. Naopak, môže existovať a rozvíjať sa bez každej útechy, pretože pravá nábožnosť pozostáva jedine v pohotovosti vôle v službe Bohu.

10. Je suchopárnosť zlá?
Morálna podstata suchopárnosti závisí od príčiny, ktorá ju tvorí. Ak v duši vyprchá útecha, ale vo vôli pretrváva rozhodnutie dať sa celá Pánovi, vôbec to nie je zlo, ale naopak, môže sa stať príležitosťou k dobru. Ak však suchopárnosť pochádza z oslabenia vôle, naznačuje krok späť v duchovnom živote.

11. Môže byť teda suchopárnosť aj zavinená?
Áno, iste, je to tá, ktorá má pôvod v našej nevernosti. Tá môže byť väčšia alebo menšia. Duša povolaná Bohom k veľkodušnému a umŕtvenému životu, ktorá naň nejaký čas odpovedala, keď sa stane malichernou a oddá sa hľadaniu malých ľudských uspokojení, nie je viac verná pozvaniu Pána. Stráca svoju pôvodnú horlivosť a ostáva s oslabenou vôľou. Oveľa nevernejšia je však duša, ktorá upadne do vlažnosti očividným páchaním všedných hriechov. Prirodzene, že taká duša nemôže energicky vyjadriť svoju lásku k Pánovi, a to práve preto, že neostala silnou, a teda upadá do suchopárnosti. Jediná cesta k zlepšeniu je napraviť sa, vrátiť sa k prvotnej veľkodušnosti.

12. Je aj taká suchopárnosť, ktorá má príčiny nezávislé od vlastnej vôle?
Bez pochýb je aj taká. Napokon samotné okolnosti, v ktorých sa odohráva ľudský život sú príležitosťami k suchopárnosti. Môžu v nás spôsobovať pocit nepohodlia, ktorý nás oberá o akúkoľvek útechu v modlitbe. Či už je to fyzická únava a ospanlivosť, fyzické indispozície, nepríjemné a pohlcujúce starosti, malé zrážky a nepochopenia, to všetko sú toľkými príležitosťami na ťažkopádnosť, vysilenie, útlak. To všetko privádza ducha do nepohodlného stavu, ktorý odoberá akúkoľvek pokojnú a radosť a spokojnosť. V tejto forme suchopárnosti musí byť duša trpezlivá, s vedomím, že keď ju znáša z lásky k Bohu, ponúka mu veľmi príjemnú obetu, ktorá dokazuje skutočnosť jej lásky.

13. Môže suchopárnosť pochádzať aj od Boha?
Určite áno, a tiež v predchádzajúcom prípade musíme povedať, že tá suchopárnosť pochádza od Boha, pretože všetky okolnosti života sú riadené Božou prozreteľnosťou. No niekedy potlačenie útechy, ktoré duša pociťuje v modlitbe je priamejšie Božím dielom, a to presne vtedy, keď On uvádza dušu do neschopnosti rozjímať s pomocou predstavivosti a cvičiť sa v úkonoch lásky ako predtým. Toto je veľmi bežný jav u vnútorných duší po nejakom čase horlivého života modlitby. Svätý Ján od Kríža učí, že týmto druhom suchopárnosti Pán pozýva duše k jednoduchšej forme modlitby, ktorú on nazýva „počiatočná kontemplácia“.

14. Ako sa má duša správať v tejto suchopárnosti?
Duša nemá naliehať na pokračovaní v rozjímaní, ako sa často myslí, že je povinná robiť. Naopak, má ju jednoducho zanechať a ostávať pokojná v Božej prítomnosti, očakávať ho s jednoduchým pohľadom viery a túžiť za každú cenu páčiť sa mu. Krok za krokom sa tento pohľad viery stane ľahším a láskyplnejším, a zo stavu nepríjemnej suchopárnosti duša postupne prejde k pokojnému odpočinku v Bohu.

15. Ako môže duša vedieť, či jej suchopárnosť pochádza od Boha?
Znakom, že suchopárnosť pochádza od Boha je to, že duša je vytrvalá v praktizovaní čností a úkonov nábožnosti, hoci v tom nenachádza nič, len nechuť. Prirodzene, keďže v tomto čase je cvičenie sa v čnosti oveľa ťažšie, duši sa to darí menej. No opakované úsilie dokazuje, že jej vôľa ostala rozhodná. Podobná suchopárnosť nepochádza teda zo zavinenej slabosti vôle, ale je Pánovým dielom.

16. Aký cieľ má to, že Boh zosiela duši suchopárnosť?
Touto skúškou Boh zamýšľa oslobodiť dušu od detinských vrtochov citlivosti, aby ju preniesol na čistejšiu a pevnejšiu úroveň vôle. Vskutku, ak duša už nenachádza potravu pre svoj duchovný život v pekných predstavách a sladkých pocitoch, ako to bolo predtým, keď sa jej všetko dobre darilo, vidí sa donútená primknúť sa vôľou k cvičeniu viery a lásky. Keďže aj toto je Božou vôľou, dielo milosti ide v ústrety úsiliu duše. Tá tak bezpochyby urobí veľké pokroky vo svojom duchovnom živote, ktorý sa stane oveľa pevnejším ako predtým. Suchopárnosť zoslaná Bohom je teda ani nie tak skúška, ako obrovská milosť, pri ktorej duša vôbec nemá strácať odvahu, ale má sa usilovať odpovedať na ňu s veľkodušnosťou.

[ prekl. Zuzana Škrinárová ]