Povolanie a misia (poslanie) sú dve stránky tej istej skutočnosti. Od povolania závisí obsah misie, ako aj jej konkrétne podmienky a prejavy. Preto keď prenikáme do podstaty povolania sv. Terézie, automaticky nájdeme podstatné črty jej misie: bola kresťankou a ako taká mala plniť misiu všetkých kresťanov, čiže Cirkvi; bola rehoľníčkou a tak mala v Cirkvi plniť misiu zasväteného života; ako bosá karmelitánka mala misiu celého Karmelu. Rozdelenie referátu na dve časti – povolanie a misia – má preto jedine metodologický charakter.
Názov referátu poukazuje na povolanie a misiu sv. Terézie. Horizont úvah však rozšírime, aby nám poslúžili pri lepšom pochopení povolania a misie každého z nás.
1. Povolanie sv. Terézie z Lisieux
V rámci súčasného teologického myslenia sa v Cirkvi hovorí o troch základných druhoch povolania: ku kňazstvu, k manželstvu a k rehoľnému životu. Čoraz častejšie sa však tieto druhy povolania započítavajú medzi charizmy Ducha Svätého pre Cirkev, aby sa mohla budovať a rovnako aj evanjelizovať. Mali by sme potom charizmatické povolania tam, kde sa obyčajne jednoducho hovorilo o povolaní. Keď však dnes hovoríme o povolaní bez bližšieho vyjasnenia, myslíme o veľmi zložitej skutočnosti, ktorá môže označovať tak dar života, ako aj povolanie k viere, alebo nakoniec charizmatické povolanie. Dôležitejšie ako samotné názvy je to, aby sme presne vedeli, o čo vlastne ide.
Podľa Zjavenia je povolanie stvoriteľským úkonom Boha, ktorý uschopňuje osobu k istému spôsobu existencie (bytia) a plnenia istých funkcií. Keď hovoríme „povolanie“, zvýrazňujeme Božie dielo a Boží dar. Boh tvorí človeka podľa svojho odvekého plánu. Obdarúva ho rovnako všetkým, čo nevyhnutne potrebuje, aby tento plán uskutočňoval. Preto povolanie k človeku nepreniká „zvonku“, ale je vpísané do jeho osoby. „Toto hovorí Pán, ktorý ťa stvoril, ktorý ťa formoval od materského lona“ (Iz 44, 1). Keď hovoríme o „povolaní“, nemáme teda myslieť na to, čo človek robí, ale na to, čo Boh urobil a robí pre človeka. Človek teda má na Božie povolanie odpovedať. Osobitný názov na opis tejto odpovede nemáme, niektorí však navrhujú „obrátenie“ (F. Ruiz Salvador).
Výzva na uskutočnenie povolania sa odohráva v istom čase preto, lebo ide o dynamickú skutočnosť. Povolanie nie je hneď jasné. Týka sa to všetkých biblických povolaní. Dokonca aj Máriu Boh zaskočil. Podobná situácia je so zasvätenými osobami. V ich prípade tiež nie je povolanie jasné hneď. Boh pozýva jednotlivé osoby, aby splnili určité úlohy až v istej chvíli ich života. Obyčajne prejde zodpovedajúce dlhšie obdobie, keď toto osobitné pozvanie v povolanom dozrieva. Povolanie sa stáva jasnejším v priamej úmere s prehĺbením dialógu človeka s Bohom. Z exhortácie Redemptionis donum jednak vyplýva, že Ježiš sa ako prvý usiluje, aby povolaný pochopil jeho výzvu. Ježišova činnosť spočíva v „pohľade s láskou“: „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (RD 3).
Odveké povolanie sa v istej chvíli dejín spásy stáva pozvaním. A až vtedy sa človek dozvedá o svojom osobitnom povolaní. Táto chvíľa je veľmi osobná. Boh pozýva človeka po mene: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ta si môj“ (Iz 43, 1).
V Božom zámere je povolanie zapísané do ľudského života oddávna. Preto prichádzame na svet už s určitým povolaním (napr. ako muž či žena). Krstom dostávame dar nadprirodzenej lásky, vďaka ktorému sa stávame Božími deťmi a priateľmi. Už od začiatku sme vybavení rôznymi charizmami, ale nie sú pre nás hneď zrejmé. Rozvoj chariziem si vyžaduje čas a zodpovedajúce prostredie.
Pokiaľ ide o obsah každého druhu povolania, je ním účasť na Božom živote, do ktorého vstupujeme cez krstnú milosť. Druhý vatikánsky koncil hovoril o všeobecnom povolaní k svätosti, čiže k plnému rozvoju lásky vyliatej v našich srdciach prostredníctvom svätého krstu. Toto základné povolanie treba uskutočniť v každom životnom stave: v rehoľnom živote, kňazstve i v manželstve. Inou vecou je, že rehoľníci všeobecne majú vytvorené vynikajúce podmienky pre evanjeliový život.
V prípade sv. Terézie z Lisieux máme povolanie ku kresťanskému životu a k rehoľnému životu v Karmeli. Toto povolanie dostala vo francúzskej cirkvi v istom historickom období. Objavila ho veľmi skoro. Jej život sa nedelí na ten bez Krista a po obrátení s Kristom. Pokiaľ si pamätá, vždy bola vychovávaná v atmosfére Božej lásky a do tejto evanjeliovej atmosféry vchádza akosi prirodzene bez potreby obrátenia. Z toho vyplýva, že keď sama hovorí o prelome v roku 1886, t.j. o slávnej vianočnej milosti, pre nás všetkých nie je jasné, či má na mysli prvé alebo druhé duchovné obrátenie, ktorým vošla do istej zrelej fázy duchovného života. Prikláňame sa skôr k tej druhej možnosti. Trinásťročná Terézia začína prežívať svoje kresťanské povolanie na veľmi vysokej úrovni komunikácie s Bohom, ktorú spirituálni teológovia formovaní staršou školou nazývali obdobím pokročilých.
Predtuchu o svojom rehoľnom povolaní mala už od samého počiatku aj vďaka svojim starším sestrám, ktoré prežívali povolanie do Karmelu. Navyše, dozrela na odpoveď na rehoľné povolanie oveľa skôr, než to predvídala vo svojom zákonodarstve Cirkev, t.j. pred 15. rokom života. Ide o úkaz v Cirkvi neobyčajne vzácny a okrem iného môže svedčiť o tom, aké významné je najbližšie okolie pri oživení chariziem v ľudskom živote.
Z tejto všeobecnej úvahy nevyplýva, že by povolanie sv. Terézie bolo niečím mimoriadnym. Ani milosť krstu nemohla byť neobyčajná, väčšia ako tá, ktorú sme dostali my, lebo to je nemožné. Boh nás zapája do svojho života; alebo inak – dáva nám seba, robí nás svojimi deťmi a ťažko si predstaviť väčšiu milosť. Ani charizma rehoľného života v Karmeli nebola mimoriadna, väčšia ako charizmy iných zasvätených osôb v Karmeli. A predsa málo svätých v cirkevných dejinách vzrušilo celý kresťanský a dokonca nekresťanský svet tak, ako to vykonala sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša.
— pokračovanie na budúce —
P. Jerzy Wiesław GOGOLA