Reforma v 16. storočí
Prechod skupiny laických karmelitánskych pustovníkov z Východu na Západ sa uskutočnil v priebehu niekoľkých desaťročí na prelome 13. a 14. storočia. Prechod od pôvodného čisto kontemplatívneho modelu života ku kontemplatívno-apoštolskej forme trval ešte dlhšie, pričom tvorivé napätie a iskrenie vyvoláva dodnes. Veľkí svätí Karmelu dokazujú, že harmonické prepojenie modlitby s apoštolátom je možné, ale čo tí menej svätí? V nich trvá zápas o správne pochopenie spirituality a predovšetkým o rovnováhu medzi modlitbou a apoštolátom s prvenstvom vnútornej modlitby.
Po dynamickom rozvoji rádu v 14. storočí dochádza postupne ku kríze. Došlo k oslabeniu ducha modlitby, chudoby a poslušnosti. Príčin bolo viacero: vonkajšie - napr. epidémia moru, ale aj vnútrocirkevné - dvojité pápežstvo (Avignon-Rím) a privilégiá od pápežov i panovníkov, oslabujúce ducha bratského spoločenstva. Existovali síce niektoré pokusy o návrat k pôvodnému duchu Karmelu, ale ani jeden neprerástol do hnutia, ktoré by preniklo celú rehoľu.
Až v 16. storočí ľudsky i duchovne zrelí španielski karmelitáni - Terézia od Ježiša a Ján od Kríža s podporou vtedajšieho generálneho predstaveného položili základy reformovaných, t.j. bosých karmelitánov a karmelitánok. Podrobnejšie informácie o nich sú v rubrike Spiritualita (Svätí Karmelu).
Teraz spomenieme len skutočnosť, že pochádzali z rodín, kde dostali veľmi dobré ľudské základy, príklady živej viery a praktickej lásky k blížnemu. Práve v dnešnej dobe, poznačenej oslabením rodinných väzieb a vzájomnej lásky jej členov (aj v kresťanských rodinách), správne pochopenie ľudských základov na ceste k Bohu nemožno odsunúť nabok. Duchovný život vyžaduje schopnosť (alebo snahu) žiť najprv ako vnútorne vyrovnaný, triezvo uvažujúci a zodpovedný človek. Obidvaja reformátori Karmelu prišli do rehole ako zdravé, vnútorne bohaté a tvorivé osoby a na tomto základe mohol Boh rozvinúť svoje dielo.
© Rád Bosých Karmelitánov na Slovensku 2007-2012